O veciach a ľuďoch

V pondelok som mala vďaka svojim diskusiám z posledného obdobia niečo ako “záblesk génia”. Idem si ho zapísať, testovať na pravdivosť sa bude “až pak”:

Sú ľudia, ktorých zaujímajú veci. A sú ľudia, ktorých zaujímajú ľudia – oni sami a iní ľudia.

Tieto dve skupiny si navzájom veľmi nerozumejú.

Ja patrím k tým, ktorých zaujímajú veci. Ľudia mi môžu byť ukradnutí. Viem si predstaviť, ako veľmi to rozčuľuje ľudí, ktorých zaujímajú ľudia – lebo dostávajú odo mňa signál, že sú pre mňa nezaujímaví.

🙂 Sú.

Mňa to nerozčuľuje, keďže nie som vzťahovo (ľudsky) orientovaná. Len nechápem, že ma večne rozoberajú a cítia nutkanie niečo na mne korigovať…

Nuž, práve preto. 🙂

Mňa zas rozčuľuje iné – keď sa chcem venovať veci a ten druhý mi do toho začne napchávať nejaký nezaujímavý vzťah.

Teraz si ešte potrebujem prejsť svoje strety a doťahovačky z posledného obdobia, nakoľko ich tento postreh vysvetľuje.

Hehe, aspoň že mačky nie sú vzťahovo orientované. 😛

Rate this:

19 odpovedí na na “O veciach a ľuďoch”

matrioshka

3. júna 2015

Hm. Mne by to aj sedelo, ale ja si s tebou rozumiem a pritom ja si myslim, ze ja som orienovana viac na ludi ako na veci. Jedine ze by som sa v tomto mylila. Respektive, ako to myslis na veci?

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

Sun Belangelo

4. júna 2015

Typická os je v MBTI Thinker kontra Feeler. Keď vznikne konflikt, Thinker rozhoduje podľa logiky veci a ľudia sa musia prispôsobiť logike veci, Feeler rozhoduje na základe toho, aby sa nikomu neublížilo, aj keby musel čierne premaľovať na biele. Z teba mám ten “racionálny” pocit. Ľudia ťa možno zaujímajú, ale rozhoduje u teba logika, nie momentálna vývrtka niekoho, na koho treba brať ohľad. 🙂 Posudzovačné ako fras, ja viem… Pritom na tejto osi mám len dva body v prospech Thinkera, takže ich mám rovnako dobre vyvinuté, ibaže hodnotovo nenahrám vo Feelerovi asi ani pol boda. Ja som taký “sociopatický empat” 😉 : empat v zmysle “vie si namodelovať pocity iných a dokáže sa do nich aj vcítiť”, a sociopat v zmysle “ale to nerobí (alebo len zriedka a kontrolovane)”.

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
1. matrioshka
  
  4. júna 2015
  
  Ach tak, tak to mas pravdu, v tom pripade to sedi, ja si myslim ze logika nemoze ublizit, ba priam naopak, skor ublizuje to premalovavanie.
  
  Páči sa miPáči sa mi
2. Sun Belangelo
  
  4. júna 2015
  
  😀 Takže PRETO si rozumieme. 🙂
  
  Páči sa miLiked by 1 person

Jool

3. júna 2015

…odpusť, jednoducho nedá sa mi nespýtať, to pokušenie je príliš veľké 🙂 🙂 🙂 :
” Bola si takáto odjakživa ?”

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

Sun Belangelo

4. júna 2015

Neviem, asi áno, len som sa pokúšala zamladi prispôsobiť prostrediu a naučila som sa fejkovať záujem. Alebo som ho skutočne aj mala, len prostredie o mňa nestálo a tak som prestala ja stáť o prostredie. To nič nemení na tom, že sú ľudia takí aj onakí. 🙂 To je dokonca vedecky podložené a súvisí to s tým, ktorú polovičku mozgu máš zapojenú lepšie a súčasne v ktorej oblasti ležia tvoje hodnoty (trebárs aj tie vovychovávané).

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

mimkamydlova

4. júna 2015

Tiež sa považujem skôr za “vecne” zameranú, ale niekde som čítala o zdieľaní s ľuďmi (myslím že to bola kniha Narativní psychoterapie), kde pri terapii bol veľmi dôležitý faktor sociálnosti, teda že ľudia sú prirodzene sociálne bytosti – napríklad im pomáha, keď zdieľajú svoje útrapy s ľuďmi -> bremeno sa stáva unesiteľnejším, akoby sa v ich svete problém rozdrobil na menšie kúsky; alebo keď o pacientovom stave a snahe dosiahnuť určitý výsledok vedeli viacerí ľudia, taktiež to malo vplyv na pacienta, akoby cítil podporu a išlo mu to ľahšie. Nejaká sila v tej súdržnosti je, zrejme opäť nami vytvorená 😀 , ale je.
Inak sa mi k tomu vybavuje aj film Stroskotanec s Tomom Hanksom, ktorý si zo zúfalstva vytvoril priateľstvo s loptou Wilsonom. Takže čo ak to “zameranie na vzťahy” je skôr niečo ako potreba podpory, ktorú si sami nevieme (či upierame?) dať. Príde mi to, že spočiatku (ako novorodeniatka) takúto podporu skutočne potrebujeme (nevieme si ju sami dať) – sme prakticky závislí na matke, vytvárame si aj hlbší vzťah s otcom, so súrodencom, neskôr s kamarátmi, kolegami… až sa jedného dňa môže stať, že si uvedomíme, že máme len predstavu o tom druhom, a teda aj celý vzťah je len akási predstava (Matka vychováva dieťa, pretože má predstavu, že je jej dieťa). Ale určite sa dá hovoriť o vzťahoch aj ako o väzbách na energetickej úrovni, nielen akési premietané predstavy (Matka je podobná energia ako ja, takže jej konanie je prirodzené).

Vlastne mi z toho vzchádza takáto možnosť – človek má predstavu, a na základe nej sa pripútava, energeticky sa viaže na iného človeka (súvisí to však s ním a nie tým druhým, toho druhého sa to netýka (iba keby chcel), takže je to JEHO väzba).
Možnosť b) naopak – z energie vzchádza predstava
Možnosť c) blbosť jedno aj druhé 🙂

Čo myslíte? 😀

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

matrioshka

4. júna 2015

ja myslim ze moznost be

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
Sun Belangelo

4. júna 2015

Keďže predstava je pre mňa tiež len forma energie, mám problém akokoľvek rozhodnúť. 🙂

Predstava je u mňa produktom toho, 1. kto sme (geneticky), 2. za koho sa považujeme a 3. kde máme nastavené priority. (A ešte možno kopec iných vecí.) Ako to myslím? Geneticky môžeme byť rýchli alebo pomalí, stabilní alebo nestabilní (dané hormonálne), štruktúrovaní alebo neštruktúrovaní a ja neviem čo všetko ešte, čo mi neprišlo na um. Považujeme sa obvykle za to, čo nám hovorí prostredie a naše vlastné skúsenosti. Oboje sú čisté interpretácie, ale s obrovskou silou. A tie priority vnímam ako: som síce pomalý a okolie i ja vidíme, že nikoho nikdy nepredbehnem, ale moje priority sú nastavené, že aj tak pobežím… Včera som práve k tomu videla nádherné video o chlapcovi po mozgovej obrne:

Väzby na iných ľudí si vytvárame asi vďaka všetkým trom oblastiam… Geneticky môžeme byť chladnejší alebo emotívnejší (hormóny), presvedčením/skúsenosťami môžeme byť samotári alebo stádoví a prioritami sa môžeme dožadovať potvrdenia od iných alebo nie. A než som to dopísala, boli dva telefonáty a ja som celkom stratila niť, čo som tým vlastne chcela povedať… 😛 Asi len to, že naša energia plodí naše predstavy a tie plodia/menia/udržiavajú našu energiu. A pretože to nie je postupka, ale uzavretý samonosný kruh, dá sa hocikedy prelomiť tým, že zmeníme body 2 a 3 (3 sa mení najľahšie), alebo vek zmení bod 1. 🙂

Páči sa miLiked by 1 person

Odpovedať

Jool

4. júna 2015

…” ľudia so záujmom o Veci a ľudia so záujmom o Ľudí” a “zatiaľ , čo ja chcem skúmať veci, niekto mi tam pchá vzťahy”

mne to príde , že vzťahy automaticky priraďuješ k ľuďom. Ja vzťahy vnímam oveľa obecnejšie. Vzťahy existujú aj medzi vecami. Akonáhle budú dva predmety v priestore, začnú sa ovplyvňovať – vzniká medzi nimi vzťah- aj keby to malo byť len podľa zákona gravitácie. Čím tie veci budú zložitejšie, komplikovanejšie, tým komplikovanejšie budú ich vzťahy. A najkomplikovanejšie nami vnímané veci v našom priestore sú ľudia 🙂 a to sa odráža na ich vzťahoch.
Takže chápem to dobre, že ak sa zaoberáš ľuďmi ( lebo veď je to tvoja profesia ) je to z ich vecnej stránky, skúmaš ich ako nejaký jav, ale už je mimo rámec tvojej pozornosti, záujmu, vaša vzájomná interakcia ?
Dobre, toto bola tá časť – nazvime ju ovplyvniteľná. Ako práca. Viem ju prerušiť, ukončiť atd. ( môj výskum, môj záujem/nezáujem ). Ale je tu ešte tá časť, ktorej sa akoby nedá vyhnúť. Lebo tak ako v priestore do seba narážajú rôzne predmety – veci a vzájomne na seba vplývajú podľa ich charakteru, takisto do seba ” vrážajú” ľudia a už len tým vstupujú do vzťahov. A nemusia spolu ani prehovoriť. Stačí jeden zlý pohľad, alebo naopak úsmev a ten druhý sa cíti horšie / lepšie a nutne aj my s ním. Tieto mikrovzťahy sa potom vo svojom pôsobení sčítajú a to myslím zas významne vplýva na, to v akej vnútornej pohode sa práve nachádzame – ( nehovoriac o trvalo zlom vzťahu s niekym – sused, svokra, nadriadený atd . ), takže asi nie je od veci sa umením dobrých vzťahov zapodievať , aj keď to z hľadiska nášho nastavenia , nie je tá naša šálka čaju.

…človeče, neviem ako je to možné, ale zas som ti ich tam vopchal 🙂 🙂

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

Sun Belangelo

5. júna 2015

Priznávam, že som nebola veľmi presná, siahla som na moju odbornú hatmatilku, ktorá je absolútne zrozumiteľná v našej firme, ale možno zavádzajúca pre mimostojaceho. Normálne by malo byť “vecne orientovaný” a “ľudsky orientovaný”. Práve dnes cestou na služobku som uvažovala, že vecní ľudia si všímajú vzťahy vecí k okoliu a iným veciam (“tá polica sa kníše, možno sa skydne, ak ju tamtá skriňa nezadrží”), kým ľudsky orientovaní ľudia si všímajú vzťahy medzi ľuďmi a k sebe (“takto sa na mňa pozrel, asi bude naštvatý”). A potom prišlo víťazoslávne vnuknutie 😉 , ktoré som si okamžite overila u kolegu: kým vecné vzťahy sa dajú do istej miery úspešne aplikovať aj na ľudí (časť ľudí im vždy bude vyhovovať – tí “vecní”), ľudské vzťahy sa nedajú veľmi dobre aplikovať na veci, pretože veci sa “nepozerajú” a “necítia”, ale proste sú.

Moju profesiu nebudem diskutovať. Čo robím, to robím, som v tom dobrá a to stačí. Váš kat. 😛

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
1. matrioshka
  
  5. júna 2015
  
  vzdy lepsie sikovny kat ako nesikovny. Predpoklad. nastastie 😀
  
  Páči sa miLiked by 1 person
2. Jool
  
  5. júna 2015
  
  …no, teraz akosi prestávam mať jasno v mojej orientácii 🙂 🙂 :). Kníšuca sa polica mi totiž okamžite udrie do oka a navyše tu sa prejaví aj ten kus perfekcionismu, čo si ako panna nesiem a ja okamžite hľadám riešenie ako to napraviť. Pretože nech už je akokoľvek časopriestor pokrivený, moje oko vyžaduje police vodorovné a hoci aj zvyšku vesmíru vládne nestabilita a chaos, moje police musia udržať aj kovadlinu :).
  Ale súčasne si v styku s ľuďmi všímam aj zafarbenie hlasu, reč tela, čo z nich vyžaruje a registrujem to aj keď som v pozícii náhodného svedka a priamo sa ma to netýka.
  
  A ešte ma zaujal tvoj terminus tech. “sociopatický empat “. Rozumiem , že ak má niekto problém s empatiou – či už vrodenou, alebo stratenou dlhodobým užívaním alkoholu, drog – stáva sa z neho sociopat. Ale pokiaľ ten nástroj funkčný je, prečo ho nevyužívaš ? ( resp. len zriedka a kontrolovane )
  
  Páči sa miPáči sa mi
3. Sun Belangelo
  
  6. júna 2015
  
  Jožko, to neempat nepochopí… aké to je, keď sa do teba celkom automaticky nasávajú všetky emócie všetkých ľudí z okolia, ich nálady, myšlienky, strachy, ale aj fyzické problémy. Alebo možno pochopí; čo ja viem. A čo na tom záleží.
  
  Páči sa miPáči sa mi
4. Jool
  
  6. júna 2015
  
  …ak to tak je, tak to tak je , beriem to ako fakt. Ale neexistujú nejaké techniky ako toto poriešiť lepšie , než rezignovať na všetko, čo zaváňa cítením ? Lebo to mi dosť pripomína ” ultimatívnu chirurgiu” , ibaže na úrovni duše a tá obvykle nastupuje ako posledná možnosť.
  Pýtam sa napr. aj preto, lebo tiež existujú určité emocionálne vypäté situácie, kde sa síce viem odosobniť, ale len akoby v jednej vrstve, aby som sa vôbec mohol sústrediť na prácu, ale v podvedomí to aj tak príjmem a o to viac je to vyčerpávajúce.
  
  Páči sa miPáči sa mi
5. Sun Belangelo
  
  6. júna 2015
  
  Mám jednu techniku, ktorú používam na ošetrovanie situácií, kde vopred viem, že budú plné emócie. Požičala som si ju z jedného čínskeho filmu (1:12:45):
  
  Použijem obraz tej bosorky, ako sa stiahla a nechala len prázdny odev. Stiahnem svoje emocionálne telo na veľkosť fyzického – a môžu mi fúkať práškový cukor atď… 😉 Zatiaľ to fungovalo. Ak to dokážem udržať dostatočne dlho (môj osobný rekord je nejakých 5 hodín), tak už potom sa nedostaví ani zvyšková emócia a niet čo spracovávať.
  
  Páči sa miPáči sa mi
6. Jool
  
  7. júna 2015
  
  …o.k., skúsim natrénovať a hlavne, skúsim si na to spomenúť , keď To nastane 🙂
  
  Páči sa miPáči sa mi

Eva

9. júna 2015

hm ja som def orientovaná na ľudí až mi to v živote začalo prerastať cez hlavu a zabudla som kto som vlastne ja…preto hoci som stále orientovaná na ľudí, už neriešim kto sa ako na mňa pozerá a čo si zrejme mysli, som len sama sebou a ľudí mám rada lebo sú ľuďmi a ak mi niekto nerozumie alebo whatever je to jeho problém a ja som s tým ok…hľadám v tomto celom skôr balans nezabudnúť kto som ja (čiže neprispôsobovať sa len požiadavkám iným) orientovať sa na to čo je (napr. tie veci) ale zároveň pre mňa aj vzťahy s inými sú dôležité pretože ma učia asi najviac, cez ne spoznávam seba, cez veci mi to až tak veľmi nejde 😀

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

Eva

9. júna 2015

hm po prečítaní tvojho zážitku s mozgom uvažujem, že som to asi len nepochopila…asi bude výstižnejšie povedať že som bývala orientovaná na ľudí (kto čo si myslí, ako vyzerám pred ostatnými a pod. smerovanie pozornosti na nich nie na situácie a veci aké sú) ale mením sa a začínam byť orientovaná na veci…je mi jedno kto čo si myslí, hoci ak spravím chybu voči niekomu priznám si ju, pozornosť smerujem na veci a situácie ako sa odohrávajú a ako sa z nich dostať, vyriešiť , prejsť a pod. som asi niekde medzi týmito dvomi momentálne 😀 ani nie úplne na ľudí ani nie úplne na veci 😀 😀
hm vôbec zaujímavé zadefinovanie orientácie mnohé to vysvetľuje vďaka.

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať