Eprakone – ezoterika a spiritualita

Včera som zistila, že moje spracovávanie začína zaberať. Pred časom som v jednej mačkárskej skupine narazila na dosť nepríjemnú kočku. Bola som kritická voči jej kamarátke a odvtedy sa na mňa zastrelila a reaguje na moje komentáre pokusmi spraviť zo mňa blba.

No a včera ma to po prvýkrát nenaštvalo. 😉

Prečítala som si jej komentár, myklo ma, že zareagujem, potom sa ozval vnútorný hlások, že načo – a tak sa bolo ticho. Medzitým na jej komentár zareagovala iná kočka, ktorá mala odlišný názor. A vtedy som zažila lekciu “neber osobne” – moja milá kritizantka sa s rovnakou ráznosťou začala navážať do nej! Reč bola o homeopatikách. Niekto ich používa, ona na ne neverí, ale jej vyjadrenie nebolo o tom, že je lepšie informovaná alebo skúsenejšia a na ne neverí, ale že len hlupáci veria v účinnosť homeopatík.

Tým, že tú diskusiu vyvolal môj komentár, som si ju všímala. Zistila som, že kritizantka pravdepodobne reaguje rovnako na hocikoho, kto nie je z okruhu blízkych priateľov – nie len na mňa. Ale tým, že čítam obvykle len veci, kde som sama zamontovaná, doteraz som to nezaregistrovala.

Takže sebadôležitosť, časť ďalšia: “neber nič osobne”. Samozrejme, že máme tendenciu tak robiť. Je to súčasť nášho mechanizmu prežitia. A samozrejme, že to robíme tak automaticky, že už bežne svoje vnemy nespochybňujeme. A mali by sme.

Ako som čítala tamtú diskusiu, z času na čas ma dobre mykalo zapojiť sa… Ustála som to. Párkrát som si musela pripomenúť, že držím “bobra mlčanlivosti” (bobrík by nebol stačil), ale ustála som to bez komentára (no dobre, jeden som napísala, ale vymazala pred odoslaním 😉 ).

Zdá sa, že sme sa niekam pohli tým spracovávaním. Vnútorný monológ pochopil, čo je “nežiadúci prejav”, a začína ma korigovať.

Čo bych ja bez toho svojho vnútorného monológu robila… 😛