Eprakone – ezoterika a spiritualita

Od včerajšieho článku u mňa nastalo obdobie spracovávania. Večer, ako som si sadla k fejsbúku, vyvalili sa na mňa citáty presne na danú tému.

Potom tu bol citát Josého Ruiza:

“Si jedna polovica správy, ktorú vysielaš. Ten, kto správu prijíma, je jej druhá polovica. Ty môžeš zodpovedať len za svoju polovicu správy. Zodpovedáš za to, čo hovoríš, ale nezodpovedáš za to, čo iní počujú. To, čo oni počujú, je ich vlastná interpretácia slov. Ak si bezchybný v svojej polovici, dávaš zo seba maximum, ktoré dokážeš.”

V mojom kontexte teraz: buď autentická. To, čo do toho vinterpretujú iní, sa ťa už netýka. Nad ich vnímaním nemáš kontrolu. A ak od nich prichádzajú neláskavé slová a zadierania, týka sa to ich polovice reality, nie tej tvojej. Hlavne do tej ich polovice reality nevlez. A ak už vlezieš, tak sa nečuduj. 😛

Nasledoval citát Castanedu, ktorý už mám vo Vitamínoch pre dušu:

“Nepotrebujeme hovoriť nič o iných. Nepotrebujeme špekulovať o konaní iných nikdy a nijako. Najhoršie, čo môžeme urobiť, je nútiť ľudí, aby prevzali náš uhol pohľadu. … To najhoršie, čo môžeme urobiť, je správať sa k inému bez ohľadov.”

V mojom kontexte: Zasa ťa rozoberajú a hovoria o tebe, o tom, aká si a aká by si mala byť… Trúbeľo, nepočúvaj. Prečítaj si radšej nasledujúci citát:

Potom prišla táto pekná úvaha – tiež od Bryanta McGilla:

“Od tvojho života sa neočakáva, že bude plný zbytočnej drámy a bolesti, a ak je, potom niečo nie je v poriadku. Hoci sa dobrým ľuďom dejú aj zlé veci, mnohé naše problémy sú vytvorené naším vlastným správaním a myslením. Možno si nevyprovokoval každý problém, ale ak pretrval, tak si sa rozhodne na tom svojou časťou podieľal. Tvoja záťaž je dokonale vymeraná pre teba a zacielená na tvoj odpor. Pokiaľ sa budeš stavať na odpor a brániť, dovtedy bude to otĺkanie pokračovať. Život sa snaží dostať do tvojej tvrdej palice nejakú informáciu.  Mnohé bolestivé životné poryvy sú náš vlastný produkt. Každá tvoja nevraživá myšlienka, utajená nenávisť, cynické a ubližujúce posudzovanie, ktorého sa dopúšťaš, je zamerané len na teba. Ak máš sklon vyrábať drámy, premietaš svoju ohavnosť na iných, pretože potajme sa na ňu chceš pozrieť a cítiť tú bolesť, ktorá sa odráža späť na teba, aby si sa mohol posunúť ďalej. Ty si zdrojom svojej bolesti a si aj zdrojom svojho vyhojenia. Aj vtedy, keď ti niekto ublíži, to ty si sa rozhodol bojovať, vzdorovať, odškriepovať a prijímať. Možno prijímaš bolesť sebecky, mysliac len na seba. Cyklus bolesti zraňuje každého, kto je v ňom zúčastnený – rovnako obeť ako aj agresora. Väčšina tvojich problémov tu je preto, lebo tvoje srdce je tvrdé a si arogantný. Nemusí to byť také ťažké! Môžeš to zmeniť. Keď sa začneš správať vedomejšie a pozitívnejšie, tvoj život sa zvrtne k pozitívnemu. Ale nikto ho nezlepší miesto teba; to je tvoj džob. Takže sa rozhodni – buď po zvyšok života budeš zažívať smolu a údery, alebo rozšíriš svoju lásku a budeš žiť v stave ľahkosti a požehnania. Život, aký chceš, nechce teba – až kým sa neukážeš byť hodným takého života. Len ty môžeš rozhodnúť, čoho budeš hodný. Nočná mora skončí v tom okamihu, kedy skloníš pyšnú hlavu, začneš sa správať bezchybne a patrične sa postaráš o svoje potreby.”

No a dnes to pokračovalo:

V mojom kontexte: Nebuď falošne lojálna ani voči predstave “osvietenosti” – pretože je to tiež len predstava. Keď sa ti niekto alebo niečo snaží nabúrať sebaúctu, nech kľudne znáša následky svojho rozhodnutia. To je ako s tým Cigánom, čo šiel kradnúť sliepky a dostal kopanec, pretože plot bol pod prúdom. Vedel, že lezie tam, kam nemá. (Na to ten plot bol.) Tak teraz nech nekričí, že mu ublížili. Nebuď osvietenec v svete, kde je prevaha bulov. Aj moja babička vravievala: na hrubú dieru hrubá záplata. Možno je to lekcia pre nich, ktorú potrebujú, ty im ju neposkytuješ a preto sa vracajú po ďalšiu a ďalšiu… Tiež spôsob nazerania na vec. 🙂

V mojom kontexte: Ak sa v tebe niekto snaží vyvolať pocit menejcennosti a nevyhovovania, zachovaj sa patrične. Potrebuješ návod? Tu je:

A ráno pri zobudení dávali v rádiu pesničku presne tej Conchity Wurst, o ktorej som včera písala… Je to rok stará pieseň a dobre ju poznám, ale dnes zaklikla v celkom novom kontexte.

“I will rise like a Phoenix… but you’re my flame.” Vstanem z popola ako Fénix – ale ty si môj plameň. Vďaka tebe na mne zhoria staré veci a dosiahnem svoje “nové ja”.

Odrazu sa mi to spojilo s vetou z tej pôvodnej Zelenoočkinej reakcie: “Myslela som, že ty si už niekde ďaleko pred nami, ale teraz to tak nevyzeralo.” Do toho mi prišlo čosi, čo mi už hodnú dobu hovorí Gabriel – že niet kam ísť, lebo som už presne tam, kde byť mám, len ešte nemám oči pre to, aby som videla dvere, cez ktoré treba prejsť. (Alebo tak nejak.) A odrazu som si uvedomila:

Nepotrebujem sa nikam hýbať a byť pred niekým alebo za niekým… Stojím a horím a spaľujem na sebe to, čo je nepotrebné. Vďaka neláskavým poznámkam iných. Oni sú môj “plameň”.

Tu som si spomenula na Gabrielov prístup, keď zistil, že si niektoré veci dokáže precítiť – váľal sa v nich a skúmal ich zo všetkých možných strán.

Tak dobre, Veliký. Keď si mohol ty, môžem urobiť to isté. 🙂 Tentokrát si už trúfam. 🙂