Diskusný klub: Vonku ako vnútri? Nakoľko?

Na fejsbúku som našla citát, ktorý ma zaujal, pretože nie je taký priamočiary, ako na prvý pohľad vyzerá (=súhlasím s výhradou):

“Predpokladajme, že niekto je voči tebe hodne kritický. Ak sa pozrieš dovnútra seba, zistíš, že máš tendenciu byť príliš kritický sám voči sebe.

Čo sa deje vovnútri, je priamy odraz toho, čo sa deje vonku – a to nie je náhoda.”

Sarah McCrum, “The simple way to turn an argument into an opportunity”

No a teraz moja otázka: Platí to podľa vás absolútne, alebo sú situácie, ktoré to nevysvetľuje? Myslím tým aj také situácie, keď niekto na križovatke vybehne z auta a vykopne vám bočné okno len preto, že on má pohrebáka a vy maličké autíčko a napriek tomu ste si dovolili predbehnúť ho?

Rate this:

12 responses to “Diskusný klub: Vonku ako vnútri? Nakoľko?”

iskra

24. apríla 2015

Predpokladám, že to funguje bezvýhradne, len niekedy (v momente, keď o tom pochybujem) nevnímam / si neuvedomujem všetky súvislosti, alebo naopak 😀

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

Sun Belangelo

24. apríla 2015

😀 A čo vraví ujo Ruiz? “Nerob predpoklady!” Na to som to dala ako tému do diskusie… 😉

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
1. iskra
  
  24. apríla 2015
  
  Veď to je na tom práve tá zábava 🙂 Ak prestanem robiť predpoklady, vypustím hodnotenie, pretože ja v skutočnosti naozaj neviem, či je niečo také, alebo onaké, či je to pravda, alebo ne-pravda a potom to nebude možno až taká sranda, alebo aj bude, ale najprv sa tam potrebujem dostať, aby som o tom mohol podať správu 😆
  Nepoznám v skutočnosti príbeh nikoho iného a aj ten svoj len spoznávam/spomínam si. V tom zdanlivom zmätku, ale viem cítiť (“bohu” vďaka), či ma niečo bolí, alebo teší (a asi ďalších “milión” odtieňov šedej) a s tým viem v skutočnosti pracovať.
  Či je niekto guru, alebo učiteľ, resp. či je správne ho zbožňovať, alebo ako je správne sa v jeho prítomnosti tváriť, či cítiť neviem a možno to ani vôbec nieje to podstatné (pre mňa), pretože v danom momente (teraz) sa ja niekde nachádzam (tu) a tento jav som schopný pozorovať (prevziať zodpovednosť) – môj vzťah k aktuálnemu prostrediu – napr. ku guruovi.
  Nič a všetko majú v mojom vnímaní (“verím” tomu) rovnakú hodnotu (sú len “pólmi” na zdanlivej “priamke”) a popri putovaní týmto vyváženým prostredím, viem vnímať svoje pozorovania, telesné (po-cit), duševné (vôľa) a duchovné (myšlienka) vo vzťahu ku priestoru, v ktorom sa nachádzam a času, ktorý prebieha. Som ten “múdry-začiatočník” (dieťa) mág, alebo ten “hlúpy-všeznalý” (starec) blázon? 😆
  Ak platí zákon rezonancie, tak platí ako vnútri – tak vonku a aj poradie, v ktorom to uvádzam možno má zmysel. Ja som sa zatiaľ nestretol s prípadom, kde by neplatil, ale veľa súvislostí som si stihol všimnúť až s odstupom “času”, keď som prestal brať dané udalosti osobne, čiže “dočasne”, som mal skúsenosť s predpokladom, že zákon rezonancie má výnimky 🙂
  
  Páči sa miPáči sa mi
2. Sun Belangelo
  
  24. apríla 2015
  
  OK, ale potom ako by si vnímal ten prípad, čo popisujem v článku? To mohlo byť zrkadlenie čoho?
  
  Páči sa miPáči sa mi

avespasseri

24. apríla 2015

Těžko říct, nezkoumala jsem to. Obvykle tohle pravidlo používám, až když mám s někým (s něčím) opravdu zásadní problém… a tam to, myslím, najdu asi pravidelně. Když už si nevím rady, pravidlo zrcadla se mi vždycky osvědčilo…. i když někdy ten odraz nevidím úplně přesně a pochopím ho třeba až ex post.

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

matrioshka

24. apríla 2015

no ja toto tiez neviem az tak posudit, pretoze ja sama som kriticka aj k sebe, aj k okoliu, tiez sa aj stretavam s kritikou zvonka voci mne. Neviem ci je to prilis alebo tak akurat, ja sama to ako prilis nevnimam, i ked o svojej hranici “prilis” si myslim ze je kusok inde ako hranica mnohych inych. Na zaklade skusenosti. To co by som ja povazovala este za v pohode akceptovatelne, niektori ludi uz povazuju za prilis. To asi tak to co o tom viem. Zaujimave by bolo poznat nazor cloveka, ktory voci sebe kriticky nie je. Len kedze vrana k vrane…ja takych moc ani nepoznam 🙂

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

matrioshka

24. apríla 2015

v podstate mam uz aj prvu vynimku z tohoto pravdila. Povedzme, ze cielene vyhladam osobu ktora je typickym prikladom sebaakceptacie, nizkej kritiky voci sebe, bars nech to je aj Budha sam, ak ho najdem, ma po chlebe, lebo istotne si vsimnem nejake nedostatky aj na nom. Cize by zrazu celil kritike a bol by v tom nevinne 🙂

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
1. Sun Belangelo
  
  24. apríla 2015
  
  🙂 To sa mi páči, to je také “jasné”. A teraz si to obráťme – zrkadlil by Budha, keď si ho cielene vyhľadáš s účelom skritizovať ho, teba samu? A v čom?
  
  To sú presne tie hraničné situácie, kedy nemám jasno, či sme skutočne pri ultimatívnom princípe, alebo len situačnej nadstavbe nad iným princípom.
  
  Páči sa miPáči sa mi
2. matrioshka
  
  24. apríla 2015
  
  no sak zrkadlil by to je jasne, asi to co by som si na nom vsimla. A ja jemu tiez. Ak kritika a hodnotiaci pristup k osvieteniu nepatri, mal by co robit. Mohol by sa tvarit ze to nevidi, ale uz ked to ja vidim, mal by smolu. Znie to divne, ja viem. Ja by som bola ten palec na nohe v tomto pripade, ktory neuveril :)vies jak to myslim. Preto si ja aj myslim ze ziaden guru ani svaty muz to nedal cele na 100 percent. Ak by to dal, dali by sme to vsetci, hned spolu s nim. Tak to vidim ja 🙂
  
  Páči sa miPáči sa mi

lenka

24. apríla 2015

Asi plati len presne ako pisete.nevidime to obcas hned.pri malych detoch sa s tym clovek atretava furt.len vela krat veru neviem co mi prave zrkadli.s odstupom casu snad uvidim.:)

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať

Jool

25. apríla 2015

…podľa mňa samotná kritika nie je nič zlé. Naopak . Kritika je ( teraz som si pomohol Wikipediou ) : odhaľovanie a prekonávanie omylov a nedostatkov, rozlišovanie správneho a nesprávneho, pravdivého a nepravdivého, posudzovanie primeranosti norme , kritériu.
Takže je to len nástroj, nič viac. Samozrejme musíme sa najprv ako spoločnosť na tých normách a kritériách najprv dohodnúť a byť si istý opodstatnením ich existencie ( čo je sám o sebe veľký námet na debatu a často aj kameň úrazu ). Hĺbku kritiky v tomto prípade vnímam ako schopnosť zaostrovať mikroskop – schopnosť ísť viac do detailu a to je tiež vec pozitívna. To o čo v citáte v skutočnosti ide, je podľa mňa zámer – úmysel s ktorým je daný nástroj použitý a samozrejme emocionálny náboj, ktorý to sprevádza. Vidím to podobne ako s humorom – i ten môže byť láskavý, alebo naopak zlomyseľný, pichľavý, škodoradostný až zvrátený .

Čo sa týka šoférov veľkých áut, mám bohaté skúsenosti. Sú medzi nimi samozrejme aj slušňáci a kluďasi , ale sú aj tí o ktorých píše Hela. To sú tí “páni mesta” , čo svoju výnimočnosť navyše vyšperkovávajú špzetkami 333, 555, MIKI 1 a pod. Celé roky som na nich uplatňoval taktiku ” na hrubé vrece hrubá záplata ” a pripomínal im, že moje vozítko má na ceste tie isté práva a povinnosti ako ich tátoš, ale už to nerobím. Raz som sa kdesi dočítal , že títo chlapíci si veľkým autom často iba kompenzujú nedostatočný vývoj istých telesných partií a odvtedy ich s úsmevom nechávam na pokoji.

Páči sa miLiked by 1 person

Odpovedať

matrioshka

25. apríla 2015

ja neviem, ja uz cele roky soferujem v krpatych autach, teraz prvy rok mam trochu vacsie a nejak vobec neviem o kom hovorite. Ja ked sa neponahlam, hockoho pustim, ani sa nepredbieham, tak nejak pynule idem, cekujem vsetko, aj ked mam prednost pre istotu. Ked sa ponahlam, mam fakt v pazi. Vtedy vysielam signal “sory ale uhnite” a idem. Ci sa niekomu nepaci nestiham sledovat 😀

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať