Ako som včera pozerala televíziu, uvedomila som si niečo, čo som doteraz dva roky nepripúšťala – že naozaj nemusím byť až taká dobrá spisovateľka… Pozerala som nemeckú SuperStar, castingy. Bola tam kočka, ktorá mala dobrý hlas, triafala tóny – a napriek tomu mi na tom niečo vadilo… Rovnako aj porote. Nakoniec jej povedali, že sa na nich nepreniesla nijaká emócia. Podľa všetkých vonkajších príznakov bola dobrá a zaslúžila by si rozvíjať, no napriek tomu niečo chýbalo.
Keď som sa s prvou knižkou prihlásila do súťaže, tak ma recenzoval jeden redaktor. Pri tej recenzii napísal, že viem písať, ale potom ma začal rozoberať a začal hľadať celkom odvecné blchy… Prečo píšem pod pseudonymom, že mám nevybavené spory s niekým, prečo čitateľ nevie veci skôr ako hlavná hrdinka a podobne. Vtedy som to v rámci ruizovania vzala ako “výpoveď o ňom, nie o tebe”. Včera som pochopila, že to síce bolo tak, ale jeho reakcia mohla mať aj príčinu, ktorá neležala v ňom, ale vo mne.
Možno som spisovateľsky to, čo tá kočka v nemeckej SuperStar so spievaním.
Bolo to hnusné sústo na prehltnutie, ale posnažila som sa. Šla som počas reklamy do kuchyne umývať riad a začala som to rozoberať. Prečo mám niekde v sebe zakódované nutkanie upozorňovať na seba, snažiť sa o “slávu”? Nie je to dané výchovou, k tomu som naozaj nebola vedená, tak som to vždy označila ako “žiadosť duše” a nebabrala som to.
Pri tom umývaní riadu som sa začala pýtať, že ak teda ale nemám talent, prečo mám potom nutkanie dokazovať svetu, že ten talent mám? Čo mi to dáva?
A došla som na jedno. Keby som bola známa, “slávna”, boli by okolo mňa vždy ľudia, ktorí by mi vďačne pomohli. Už len preto, že by si ma považovali, lebo si ma považujú iní.
Ale prečo by som to potrebovala? A odpoveď došla okamžite – pretože moji rodičia neverili, že sama všetko zvládnem.
Ten pocit zraniteľnosti, ktorý sa snažím ošetriť “slávou”, bol do mňa vovychovávaný.
Skúsila som sa pozrieť na osobnú históriu a videla som, že vždy, keď som si trúfla na viac, bolo to preto, že si na to trúfol niekto iný, koho som neuznávala. Kým som robila turistického sprievodcu, začínala som s jedným jazykom. Na viac som si netrúfala. Potom prišla iná kočka z kurzu a trúfla si na francúzštinu, hoci som poznala, ako hovorí po francúzsky… Tak som sa naštvala, vrátila som sa pred komisiu a v ten deň som si dorobila skúšky ešte zo zvyšných troch jazykov. 🙂 A tento vzorec správania opakujem donekonečna.
Večer som potom šla za Gabrielom a pýtala som sa ho na to, ako zistím nabudúce, či ide o poryv duše, alebo zas len nejaký vovychovávaný program. Napríklad tá “bezmocnosť”.
Spýtal sa: “Keby si bola sama na pustom ostrove, cítila by si sa ešte stále bezmocná?”
Ani som nemusela premýšľať, koľko strachov a hrôz mi okamžite napadlo.
Vzdychol: “No dobre… a keby si bola na tom opustenom ostrove so mnou, stále by si sa cítila ešte bezmocne?”
Musela som priznať, že v tom okamihu všetky moje obavy, strachy a hrôzy zmizli.
“Takže v princípe v sebe nenosíš program duše, ktorý by ťa staval do pozície bezmocnosti,” povedal mi. “Vždy, keď nebudeš vedieť určiť, či ide o vovychovávané programovanie alebo tvoju dušu, spýtaj sa, čo by bolo, keby si bola na opustenom ostrove.”
A dnes ráno som na fejsbúku našla obrázok s písmenami, kde prvé tri slová, čo si všimnete, sú túžby vašej duše. To, čo potrebujete, nie to, čo chcete. Pozrela som a našla som Láska, Mladosť a Zdravie. Pomyslela som si, že ale viac potrebujem Peniaze. Nuž, musela som ich chvíľku hľadať, než som ich našla. 🙂 (Ďalšiu mačku som nenašla ani po dôkladnom hľadaní. 😉 )
Kamienky skladačky začínajú zapadať. Obraz ešte nevidím, ale to, že zapadajú, je nesmierne ubezpečujúce.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor