Eprakone – ezoterika a spiritualita

Minulý víkend som mala zážitok 😀 . Snakebite mi spomínala, že bude nejaký seminár s akupresúrou. Aj mi poslala link, no ja som mala robotu a nemala som čas čítať to, tak len som jej povedala, nech prihlási aj mňa, a poslala som jej peniaze.

Už keď som dostala inštrukcie, že si mám vziať tepláky a seminár sa koná v telocvični, pojalo ma mierne podozrenie… Ale mala som veľa roboty a tak som neriešila. I vzala som tepláky, pre istotu aj cvičky, no a vankúšik pod zadok, aby sa mi pohodlne sedelo. A pero a papier na poznámky o akupresúrnych bodoch.

Vošli sme do športovej haly, zvítali sme sa s organizátormi, usadili sme sa za stolíkom a vybrali sme pero a blok. (So škodoradostným potešením konštatujem, že obe rovnako. 😉 ) I pozerá na nás tréner a pýta sa: “A čo si chcete písať?” Ja na to, že tú akupresúru… a tak sa to prevalilo. Seminár nebol o akupresúre, ale o vitálnych bodoch v bojových umeniach, takzvané okuden mokuroku. Čiže sa bojovalo a kedy-tedy sa ukázal nejaký ten bod. (Jeden ešte stále svieti ako modrina na mojej belostnej paži 😉 .)

No čo narobíte? Povedala som si, že pristupujem na hru. Keby sa mi to nepáčilo, ešte vždy môžem cez prestávku zdrhnúť…

Nezdrhla som. Páčilo sa mi.

Všetci s výnimkou bosorky mali už nejaké skúsenosti s bojovými umeniami. Ja som len “bojovo stála” žam žung, ale to sa nerátalo, tréner dokonca ani nepoznal žam žung a Snake mu to musela vysvetľovať cez cvičenia čchi kungu.  Môj “cvičebný úbor” vyzeral malebne – šatičky a legínky. 😛 Nikdy som nebola extra športový typ…

Dodnes mám maglajz z toho, čo všetko sme robili, ale držala som sa statočne, prišla som aj druhý deň a vydržala som do konca. Vykrúcali sme si ruky, stískali sme si citlivé miesta medzi prstami, hrdúsili sme cvičného súpera, zrážali sme ho na kolená, dávali sme mu po krku alebo do rebier, kopali sme ho do nôh, likvidovali sme ho a oživovali, likvidovali a oživovali… Proste zábava.

Zistila som o sebe, že mám problém udrieť iného človeka. Nemohla som. Jediné, čo som dokázala udrieť, bolo boxerské vrece, ale tam pri tom bolo treba vrešťať a to ja tiež nejako nerobím. 😕 Pri väčšine ťahov som dokladala, aké nesmierne dvojľavoruké poleno som, ale boli aj cviky, ktoré mi šli “ľavou zadnou” – väčšinou také, ktoré využívali energiu protivníka na to, aby sám seba zložil. A po celý čas som cítila, že vo mne nejaký ten divný bojovník je. Robila som, ako som vedela, nie ako bolo treba – ale niekedy to aj zabralo. 🙂

Neľutujem ani okamih, čo som na seminári strávila. Hoci som 99% času bola len trápna stará baba v minisukničke, to 1% stálo za to a dodalo mi obrovský kopec energie… Nakoniec sme dostali aj osvedčenie a začalo sa hovoriť, že si urobíme svojpomocnú cvičebnú skupinu pre Bratislavčanov. Nadšene som sa prihlásila. 🙂

Takže pozor – táto kung-fu bosorka má papier na to, že vie, kam vás tresnúť panvicou, aby to bolelo! 😀

A just to boli najzábavnejšie narodeniny v mojom živote. 😛

P.S.: A akupresúru si naštudujem inak. 😉

P.P.S.: Foto je len ilustračné. 😉