Iste ste zaregistrovali, že som v posledných dňoch dávala samé nahrávky – vec pre mňa nezvyklá, pretože svoj hlas nemôžem “ani cítiť” 🙂 . Aj samú ma to prekvapilo. Najmä to, že sa to spustilo po šamanskej ceste, kde mi Otec prisľúbil, že mi dá nejakú schopnosť, ktorá mi pomôže pozdvihnúť sebavedomie a sebadôveru… A ako som si v nedeľu vo vani hútala, na čosi som prišla…
Už som tu (najskôr v komentároch) niekedy rozprávala svoj príbeh. Bola som “spevavé” dieťa. Spievala som od rána do večera. Spievala som pre seba, takže hlas som nemala silný, ale mala som výborný sluch i rytmus. V škole mi to veľmi nepomáhalo, pretože ako dieťa s poruchou koncentrácie som nechcela sedieť v lavici (vtedy sme mali ešte skutočne tie klasické lavice 😉 s dierou na kalamár s atramentom a priehlbinkou na pero), ale som chcela spievať si a maľovať. Maľovanie nikomu neprekážalo, pokiaľ som stíhala (a to som ja stíhala ako drak 🙂 ), ale hoci som si spievala veľmi tichúčko, len pre seba, niekedy to bolo počuť. Pamätám si, ako ma zahanbilo, keď sa súdružka učiteľka obrátila k triede a vyštekla: “To tu kto zavýja?!” Nepriznala som sa. 😕
Vôbec som si neuvedomila, že toto bol jeden zo stavebných kameňov do hrobky môjho hlasu. Všetko sa zlepšilo, keď som sa prihlásila do spevokolu a smela som spievať. Nemala som silný hlas, ale ostatní ma potrebovali, lebo som držala tón a rytmus. Oni spievali, ako som ja spievala. Nebolo ma počuť, ale bola som srdcom našej spievajúcej skupinky (bolo nás, tuším, šesť).
Potom sme jedného dňa išli na súťaž do Prahy. Z každého mesta bolo povolených 10 účastníkov. Iné školy poslali 5 žiakov, náš spevokol mal 6 členov a učiteľka sa musela rýchlo rozhodnúť, čo s tým. Bolo jasné, že jedného z nás bude musieť vylúčiť, pretože sme boli priveľká skupina na jedinú školu.
V tento pamätný deň sa stali pre mňa dve veľmi zlé veci. Tak po prvé, učiteľka vylúčila mňa. Bolo ma najmenej počuť a ona chcela hlasnú skupinu. Kým ostatní spievali a vystupovali, ja som sedela v publiku, pozerala som a pes po mne neštekol. Samozrejme, dopadlo to presne tak, ako sa dalo očakávať – naši spievali hlasne a totálne falošne, pretože tam chýbal práve ten slabučký hlások, ktorý by pre nich držal melódiu a rytmus. Totálna blamáž. 😦
Naši dovystupovali a ja som čakala podľa pokynu učiteľky, až ma vyzdvihnú z publika. Už dovystupovali všetci, už začal personál skladať stoličky, a ja som tam ešte stále sedela a čakala. Svet na mňa zabudol.
Organizátori už špekulovali, že budú musieť zavolať políciu (nepamätala som si, v ktorej ubytovni sme boli zložení), keď tu sa dorútila chudina učiteľka s nervami nadranc. Po tom fiasku na pódiu bola taká vykoľajená, že mňa úplne pustila z hlavy. Vzala ostatných na ubytovňu a neviem ako, až tam zistila, že chýbam… Myslím, že na mňa navrieskala, prečo som sa neozvala a nešla s nimi ako každé normálne dieťa.
V ten deň sa zavreli dvere na hrobke môjho hlasu. S poriadnym škripotom a plesknutím.
(Učiteľke musím ale priznať, že napriek tomu, že som nevystupovala, postarala sa, aby som aj ja dostala diplom za vystúpenie na súťaži. Bohvie aká iná dohoda sa tým založila.)
Potom som sa ešte viackrát snažila “byť počuť” a aj spievať, ale zakaždým som pred vystúpením záhadne ochorela a prišla o hlas. A v škole som takmer prestala hovoriť. Odpovedala som, len keď sa ma niekto pýtal.
Vôbec som si neuvedomovala, že som prijala dohodu o svojej nepatričnosti, zbytočnosti, o tom, že ma ostatní len tolerujú z milosti na svojom okraji, že nikoho nezaujímajú zvuky, čo vydávam. Našťastie, mali sme dobrú slovenčinárku a tá ma podporovala v písaní spôsobom, za ktorý som jej dodnes obrovsky vďačná… Takže som prišla o hlas, ale preniesla som svoju kreativitu na ruky – kreslila a písala som a neskôr som si robila drobné elektrotechnické pomôcky pre magnetofón (to bolo v dobe, kedy sa tieto veci nepredávali a museli ste si kúpiť súčiastky a vyrobiť si, čo ste potrebovali) a opravovala som náš domáci čiernobiely televízor (opravár mi ukázal, kde mám čo zaspájkovať, keď sa to znova pokazí).
Keď sme sa na škole dostali do tlmočníckych kabíniek, ročníková šprtka zhasla ako sviečka. Len čo bolo treba hovoriť, moja myseľ sa vynulovala a prestala vládnuť hlasom. V mojom mikrofóne ostalo len trápne ticho. 😦
A takto som žila 46 rokov. Štyridsať… šesť. 😦 Nechajte si to rozplynúť na jazyku… Štyridsaťšesť rokov som nemala hlas.
Obrovsky mi pomohol minulý a tento rok, kým som sa zúčastňovala na činnosti Centra CkS a robila som semináre a meditácie aj ja. Naučila som sa neodsudzovať sa za svoj hlas a rozprávanie (aj keď účastníci si asi pospomínajú na to nekonečné ospravedlňovanie sa za to, že “zvuk nebol v poriadku” 😳 ).
Potom som si trúfla na nahrávky. Stoja ma veľa práce, pretože neviem rozprávať plynule, ale mám na ne chuť a robia mi dobre. Ešte stále neznášam svoj hlas, ale teraz to beriem tak, že sa trénujem v jeho používaní na obdobie, kedy ho budem potrebovať… takže pohoda. 🙂
Nedávno som zametala schody, Mačičky sa tmolili okolo mňa a ja som im začala spievať. A hoci nemám rada svoj hlas, musela som skonštatovať, že spievam presné tóny a dodržiavam rytmus. Pesnička nebola jednoduchá, myslím, že to bolo Unchained Melody, ale držala som sa dobre a sama som si to priznávala. 🙂
Potom mi Otec dal nejaký dar, ktorý mi mal zvýšiť sebavedomie. Mal súvisieť s mojím vplyvom na iných ľudí… a ja som dostala nápad robiť SunRádio…
Ďakujem Otcovi za to, že mi vrátil môj hlas. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor