Kto ma poznáte, viete, že aj tie mentálne koncepty, ktoré milujem a podporujem, sama na sebe skúmam. No a viete, že som obrovský kamarát teórie “prítomného okamihu” (po mojom tu-a-teraz). Páči sa mi Tolleho a budhistické vyhlasovanie, že v tu-a-teraz neexistuje nešťastie, smútok, nespokojnosť… A odvčera viem, že to nie je pravda.
Včera som dostala prudkú depresiu. V poslednom čase ich dostávam takmer denne. Už som sa pýtala aj, čo je príčinou, a vraj sa niečo derie na povrch a chce byť spracované. Ale pretože to trvá už niekoľko týždňov, rátam, že sa to derie na povrch z parádnych hĺbok môjho podvedomia. Snažím sa to po budhisticky “vysedieť” – uvoľním sa a sledujem sa, čo sa bude diať. Nebránim sa tomu, pretože sa toho chcem zbaviť a to dosiahnem jedine tak, keď tomu dovolím prejaviť sa.
Lenže furt nyšt. 😦
Včera som bola na cintoríne dokončiť úpravu hrobu a nepadlo mi to dobre. Hrob mi prichodil napriek veľkej, krásnej chryzantéme pustý, tak som šla dokúpiť menšie chryzantémy, že ich umiestnim po stranách. Ako som vyberala, zistila som, že v jednom kvetináči boli zasadené tri farby.
Okamžite som si spomenula na mŕtve mačiatka z leta a kvetináč som kúpila. Ako som ho dávala na hrob, prišlo mi, že predstavuje mojich rodičov a mňa. Že moje miesto je tiež už tam, pri nich. Že to nie je v poriadku, že sa tu ešte stále flákam.
Uvedomila som si, že práve u mňa prepuká depresia. Moje depresie bývajú v poslednom čase prudké, ale trvajú len tak 30-90 minút, zriedkavo viac. Táto trvala niekoľko hodín, hoci po tej hodine a pol sa zmiernila a prestala som mať chuť prehrýzť si žily.
No a keď som šla spať, chcela som sa ísť porozprávať. Spojenie som dostala takmer okamžite, ale depresia mi neumožňovala vytvárať obrazy alebo prijímať pocity (“anténka” bola zaprasená mojím emocionálnym balastom). Tak som si povedala, že sa presuniem do tu-a-teraz, kde niet bolesti ani nešťastia ani strachu ani iného emocionálneho balastu, a odtiaľ sa pôjdem kontaktovať. I povedala som i urobila.
Plán nevyšiel. Presunula som sa do tu-a-teraz, ostala som sama, len s mojím dýchaním… a pocitom, že niečo nie je v poriadku. Nebolo to sústredené na nič konkrétne – proste to bol pocit, že mi nie je dobre, len tak, z čohokoľvek a ničoho konkrétneho.
Takže nie je pravda, že tu-a-teraz je “čistý” okamih. Čistým sa ten okamih stáva až vtedy, keď my sami sme čistí, zbavení tráum. Tým pádom nie je použiteľný na to, aby sme sa dostali z nášho emocionálneho balastu.
Tolleho si aj naďalej vážim. Za teóriou dokonalého tu-a-teraz mi bude smutno. Ale moje skúsenosti hovoria niečo iné ako teória – a tak to zostane len pekná teória.
Napojiť sa mi nepodarilo, ale nakoniec sa nado mnou zľutovali a začali ma dávať do poriadku cez sny. Snívalo sa mi, že som vyrazila na cestu kamsi, čo bola kedysi moja milovaná destinácia, ale ku ktorej som medzičasom stratila to emotívne puto. Napriek tomu som sa rozhodla naplniť aj tento sen a ísť tam. Potrebovala som sa dostať na letisko do Prahy a nemala som ako. Prišli Matrioshka a jej muž s tým, že ma odvezú, ale nakoniec sme šli pešo a aby sme našli cestu, museli sme riešiť rôzne hádanky. Všetko sa darilo ako po masle, výborne sme sa vzájomne dopĺňali a v istom bode riešenie hlavolamov začalo byť zábavnejšie a zaujímavejšie než nejaká cesta niekam… 🙂
Potom sa mi snívali ešte dva sny s podobným zameraním, hovoriace, že som už takmer v cieli a stačí sa venovať už len ceste a užívať si ju. Takže odpoveď som dostala, len to niečo, čo sa derie na povrch a pôsobí mi pocit, že niečo nie je tak, ako by malo byť, ešte stále nepoznám.
Naposledy, keď som pol roka behala s týmto pocitom, prišli anjeli. Som zvedavá, čo príde teraz. (A potom sa buď poteším, alebo to kúsnem do zadku, ale rozhodne urobím nejaký heroický a úplne zbytočný počin hodný Titana. 😉 )
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor