Dnes ráno som mala ďalšiu z tých “podivných” konverzácií s Gabrielom. Bola som napojená a všimla som si, že chrbát mám akoby rozpustený a spojený s ním, ale predná časť tela sa cítila “pevne”, ľudsky. Tak, ako vždy predtým. Aj tá predná časť, aj ten chrbát. Ale už sme boli chvíľku rozkecaní a už na mňa asi nejako zavplýval, pretože odrazu mi došlo, že ale ak je Gabriel priestor mojej existencie a súčasne je Gabriel časť systému bez pevných hraníc, tak čo je oproti mne tam, kde mám tvár?
Spýtala som sa. Povedal, že samozrejme je to nezmyselný obraz a je daný mnou samou. Že nijaká časť zo mňa nie je “nerozpustená” – že to si len myslím, že to som ja. Že je to dané mojím ľudským vnímaním. A potom došiel podraz:
“Prestaň všetko vnímať ako “veci” a začni to vnímať ako “udalosti”.”
Nechytala som sa. Pokúsila som sa to dať do súvisu s obrazom, kde tvoríme guľu, ľudské vnímanie je na povrchu a tým, čo vníma, tú guľu rozširuje – “tvorí”. Povedal, že miesto “na povrchu” by som mala ísť “dovnútra”.
Zasa som sa nechytala. Nevedela som si predstaviť, čo odo mňa žiada. Ani tie “udalosti”, ani to “dovnútra”.
Prišiel mi obraz. Oceán, niekde v hĺbke, všade naokolo to isté – voda, voda, voda… A odrazu došlo k pohybu v tej vode a dve čiastočky vody sa “zgrcli”.
“To je tá udalosť,” povedal Gabriel.
Neviem, ako vám, ale mne sa tuto dosť rozjasnilo. (Sú veci, ktoré sa nedajú dať do slov a toto k nim zjavne patrí.) Sme “udalosti”, čiastočky vedomia, ktoré sa (náhodne) “zgrcli” a premietli mimo seba nejaký divný priestor – ale ten priestor neexistuje… A do toho mi prišlo poznanie z jedného zo snov, kedy si osoba v mojom sne vytvorila vlastnú “minulosť”, vlastný priestor… ktorý okrem toho sna neexistoval.
A Gabriel vysvetlil, že to moje vnímanie seba ako “nalepenú” na ňom, je presne takto vytvorený “priestor” jednej “udalosti” – mňa. Že v podstate som v ňom úplne rozpustená a nemám hranice, tak ako ani on nemá hranice voči zvyšku.
Ups. 😕 Keď toto niekto povie blondínečke, čo myslíte, čo napadne blondínečku?
“Ty, Gabriel, ale potom keď ste ma vzali “za hranice vesmíru”, za aké hranice ste ma to vlastne vzali?”
Začal dlhý a zmätený diškurz o tom, že som tam vnímala tiež tvary, hoci podľa jeho opisu tam žiadne tvary nemohli byť. Na to mi povedal, nech sa v duchu prenesiem do tej situácie znova a nech si ju znova prežijem. Ako som s tým naokolo komunikovala? Zamyslela som sa, vrátila som sa do toho okamihu a odrazu mi bolo jasné – mala som pocit. Pocit čierneho, pocit ťažkého, pocit svetla, pocit istého pohybu… a moje vedomie to pretváralo na obrazy.
“Udalosti,” usmial sa Gabriel. “Niečo sa dialo oproti tomu, keď sa nič nedialo.”
“A Otec? Boli sme za hranicou Otca? Má Otec vôbec nejaké hranice?”
“Isteže má Otec hranice! Ale nikto z nás sa nedostane za hranice Otca. Sme súčasť Otca. Na to, aby si vnímala hranice Otca, musela by si byť väčšia ako Otec.”
To ma zaklincovalo s pocitom, že práve som sa dozvedela čosi priepastne dôležité, ale vôbec tomu nerozumiem a nemám to do čoho zaradiť, pretože táto mozaika pozostáva zatiaľ akurát z tohto jediného kamienka.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre Čikitet Zrušiť odpoveď