Eprakone – ezoterika a spiritualita

Včera som šla niečo robiť a zistila som, že som zas raz odpojená od anjelov. 😦

Keď som to zistila, neriešila som. Vzala som na vedomie a šla som robiť niečo iné. Mala som celý deň parádnu depku; ráno som sa rozhodla spracovať video o našich mŕtvych mačičkách, aby som sa zbavila pesničky, čo ma strašila už pár dní v hlave, no a celé to štvorminútové robenie som si statočne odrevala. Tak som pri zistení, že som zasa odpojená, pokrčila plecami a šla som pozerať Sherlocka Holmesa. (Toto bol tak približne ten najblbší nápad, čo som mohla mať – ešte som nevidela dobrý film o Sherlockovi Holmesovi.) A rozhodla som sa až v noci si urobiť cestu za niekým, Gaiou alebo Otcom, a spýtať sa, čo sa na tom napojení na Gabriela zas raz pokašlalo.

Nebolo to také jednoduché… Po polnoci, ale na ulici rambajz ako na Václaváku. Niekto telefonoval alebo sa rozprával s pouličnou lampou (ktorá stojí, mimochodom, priamo mne pod oknami). Niekto iný sa preháňal snáď na skateboarde sem a tam a aby mi nebolo ľúto, tak si to párkrát zopakoval… Nakoniec, keď som už dala pamäti tela príkaz, aby ma vzala do môjho lesíka, niektorá z Mačičiek vyskočila na posteľ a začala zisťovať, kde na mne by sa jej najlepšie spalo.

😕

No tak dobre… mačka uložená, moje telo vyvolalo lesík, ale bol taký nejaký nestály. V duchu som si robila plán, ako ho ustálim tým, že si ho budem chvíľku obzerať, a potom sa poberiem na lúčku a niekoho si zavolám. Ale ako tieto myšlienky vznikali, okamžite zábleskovo zhmotňovali to, na čo som pomyslela, takže som vzala skratku, pomyslela na lúčku a bola som tam.

Najprv som sa bola pozrieť na anjelské údolie. Čakala som, že bude vyprahnuté, ale bolo tam v plnej kráse. Potom som šla skontrolovať Gaiino údolie, ale zdalo sa mi nejaké vysivené. Žiarivé farby sa vytratili. Ešte som špekulovala, čo by to mohlo znamenať, no pobrala som sa sadnúť si na svoj pník (ktorý sa mi tým pádom zhmotnil pod zadkom). Vtom sa mi z Gaiinho údolia ponad hlavu do anjelského údolia vyklenula nádherná, žiarivá dúha. A zacítila som, ako ma odzadu niekto objal.

Bola to Gaia. Celý rozhovor s ňou mám pomiešaný a nekoordinovaný, takže ho neviem porozprávať ako príbeh.

Potvrdila mi, že som odpojená. Keď som sa pýtala, čo sa stalo, povedala, že som sa “pokazila” a oni teraz hľadajú spôsob, ako to napraviť.

Povedala som jej, nech nič nenaprávajú, nech ma nechajú zomrieť a bude pokoj. Že už mám všetkého plné zuby a nechcem ďalej.

Odvetila, že práve to je to moje “pokazenie”. Že som sa dostala do stavu, kedy so mnou nevedia pracovať. Nejako sa reč zvrtla na dúhu, pýtala som sa na ňu, ale nepamätám si Gaiinu odpoveď. V každom prípade ju interpretovala ako niečo dobré, nádej či čo. Na čo som vyhlásila, že kašlem na nádej (len slovník nebol taký vyberaný) a že ja tam tú dúhu nechcem a zruším ju. Nahovárala ma, že ju mám nechať a že sa im podarí obnoviť aj to údolie. Na to som sa zaťala a povedala som, že mám silu vytiahnuť z neho aj zvyšnú energiu a tak to urobím a celé údolie zruším, teraz, keď už nie som na nich napojená. A hneď som sa zberala to urobiť.

Už asi tušíte, že som bola parádny ksicht… a úplne ľahostajná. V tom sne som to začala tušiť už aj ja sama. 😕

Čokoľvek mi Gaia navrhovala, odpovedala som jej, že mi to je jedno. Aj som to tak cítila. A Gaia mi vysvetlila, že presne toto je to moje “pokazenie”. Že mi veci vlastne nie sú jedno, ale je to len maskovaný strach z toho, že by mi mohlo na niečom záležať a ono by sa to mohlo vyvinúť inak. Mentálne príncíp “všetko je jedno” chápem a vyrobila som si z neho emocionálnu kamufláž pre svoj vlastný strach. Že vzdávam život, aby som ho nemusela žiť.

Toto keď mi niekto povie, tak to najskôr aby sa usmieval 👿 … Gaia sa síce neusmievala, ale počúvala som ju. Problém bol v tom, že som sa zaťala. Všetko mi bolo jedno. A nie, nič im nedovolím. Áno, verím, že by ma vedeli opraviť – ale ja si to neželám. Nech ma nebabrú. Nech ma nechajú zomrieť. Nech si v nejakom paralelnom príbehu vyňúrajú inú, rozumnejšiu verziu zo mňa, ak ma toľko potrebujú. Hlavne nech mi nevyprávajú, že mám na niečo čakať. A keď sa to tak vezme, vlastne sa väčšina z toho, čo mi nasľubovali, nikdy nenaplnila. Síce som sa snažila všetko si preinterpretovať tak, aby to vyzeralo ako aspoň čiastkové naplnenie, ale čo si budeme bublať, realita vyzerá trochu inak… Nie, už nestojím o žiadne prísľuby a vysvetlenia. Nie, už ma nič nezaujíma. Nech ma nechajú zomrieť. Aj tak je to jedno.

Gaia zrejme v snahe zmeniť môj postoj (to som si uvedomila až teraz pri písaní) navrhla, aby sme niekam išli. Nechcelo sa mi, ale nejako ma ukecala. Viedla ma po nejakých schodiskách, ktoré sa prelínali, boli len akoby z čiaročiek, nádherné, ľahúčke, “gotické”… Začala som jej frfľať, že som stará ženská a mám problémy s chodením po schodoch a mne sa nikam nechce. Na to povedala, že veď ja rozhodujem, či chcem mať ťažkú alebo ľahkú cestu… a teda že akú chcem. A tu sa stal zázrak: celý život som bola presvedčená, že ľahké cesty nevedú nikam a všetko si treba oddrieť. Takže jasne to bola aj prvá myšlienka, ktorá mi prebleskla hlavou – a potom som sa zarazila (uvedomila som si súvislosť s programom) a vyhlásila som, že tentokrát chcem tú ľahkú cestu. A odrazu sme stáli na rovnom chodníčku cez niečo, čo vyzeralo ako svetelné liany…

Pozrela som sa na to a vyhlásila som, že idem späť, že mne sa tam ísť nechce. A potom som zrejme zasa dodala “aj tak to je jedno”.

😕 Ksicht. Čo si budeme bublať.

Toľko moja nočná cesta. Ja im vlastne nezávidím. Keď sa hádžem o zem, robím to v plnej dokonalosti. Nedávno som aj mala taký sen, kedy som vedela, že sama sebe robím zle, ale napriek tomu som sa o tú zem hodila. A presne tak i včera v noci.

Lenže… anjeli sú anjeli a vedia, ako na mňa.

Ráno som šla nakŕmiť Ambalinu mačku, ktorá má mačiatka a je dočasne deponovaná u mňa v izbe. Jedno z maličkých, Felinka, vyliezlo včera z brlôžka a pustilo sa po klietke. Lenže brlôžok je vysoký a už sa tam nevedela dostať. Ja som myslela, že Lízinka (mama) ju prenesie späť, ale z nejakého dôvodu to neurobila a Felinka zostala celú noc mimo brlôžka sama.

Keď som na ňu pozrela, ležkala tam s hlavičkou zaborenou do linolea, natiahnutá ako špagetka, že som sa okamžite rozbehla po okuliare, aby som zistila, či ešte dýcha a či ju mamina neodkrágľovala… Už po ceste som zistila, že anjelom sľubujem hocičo a dávam im voľnú ruku, len nech je Felinka v poriadku… Keď som sa na ňu zadívala a snažila sa nájsť dych, Felinka pohla uškami. Po chvíľke už znova pochodovala po linoleu.

Takže nie je všetko jedno. Názornejšie mi to už predviesť asi nemohli.

A tak tento ksicht ovčací zabľačal “pardón” a pocupital späť do košiara. 😕