Eprakone – ezoterika a spiritualita

Tak som začala čítať novú knihu (mám ju už asi 10 rokov, ale ďalej než za úvod som sa doteraz nedostala 😉 ) a zasa pecky… Táto sa volá Take me to the truth: Undoing the ego (Vezmi ma k pravde: odrobenie ega) a autori sú Nouk Sanchez a Tomas Vieira. Spočiatku som podčiarkovala totáliš, pretože som tam našla veci, z ktorých čerpali tí na kurze kabaly, len akosi rozumovejšie vysvetlené, čo osobe ako ja sedí lepšie. Čím ďalej čítam, tým menej teraz zaškrtávam, ale možno sa to zasa zmení.

Takže nehnevajte sa na mňa, ale chvíľku sa bude zasa “egovať”. Ono je to vlastne o svetonázore podľa A Course In Miracles (ACIM), čo je približne to najbližšie, ako si ja dovoľujem priblížiť sa ku kresťanstvu 😉 , takže to možno pomôže. Skóruje to do môjho vlastného vnímania sveta (miestami), miestami nie, budem vyberať len to, čo sa mi páči. Kto chcete celú knihu, budete si ju musieť prečítať inde.

1. Pôvodne sme existovali v stave jednoty, teda neexistovalo nič mimo nás alebo okrem nás. Boli sme všetko a mali sme všetko. Boli sme všade, pretože “všade” bolo v nás. Neboli jednotlivci a nebolo čo vnímať.

2. Potom sa v Jednotnom zrodila myšlienka – predstava oddelenia sa, a hoci táto myšlienka skrsla len na zlomok sekundy, napriek tomu explodovala do zhmotnenia duality.

3. Predstava separácie sa nazýva “drobná šialená predstava” a je to ilúzia. Kolektívne sme sa rozhodli zakúsiť niečo iné než Nekonečnú jednotu. Vstúpili sme do sna o stave odlúčenosti a do tejto novej vnímanej reality sme vniesli čas, priestor a oddelené, samostatné bytosti.

4. Ale naša Vyššia myseľ je sústavne “v jednote” so Zdrojom a nikdy sa neponorila do ilúzie oddelenosti.

5. Ako sa ľudské ego vyvíjalo a posilňovalo svoje odhodlanie byť oddelené, tak sa zvyšovala jeho kapacita nadobúdať relatívne poznanie. Inými slovami, naše mozgy sa vyvinuli zameriavaním na sústavné informácie “zvonka”. Zrodilo sa nutkanie premýšľať a intelektuálny kapitál sa stal najžiadúcejším ocenením pre ego – ocenením, ktoré sa ešte aj dnes v svete vysoko vyzdvihuje. Myslenie a robenie sa stali oslavovanými atribútmi, kým tiché, reflektívne stavy a uvedomenie boli odsunuté nabok.

6. Ako ego získavalo čoraz viac nezávislosti od Zdroja, zvyšoval sa jeho strach zo Zdroja. Zrodil sa trestajúci, posudzujúci Boh.

Poďte špekulovať so mnou:

1. Na začiatku je jednotná “brečka”, ktorá je buď v nejakom kontajneri, alebo neexistuje miesto nej nič iné. Keďže ja som bytosť sveta hmoty a mám problém predstaviť si “neexistuje nič iné”, budem sa riadiť predstavou kontajnera, ktorý beriem na vedomie a neriešim. (Koniec-koncov, asi aj tak neexistuje.)
   .
   Je krásne, ako v stave jednoty slová “byť (niečím)” a “mať” strácajú svoj význam. Keď ste všetko a nič, nemôžete byť niečo. Nemôžete nič mať, pretože okrem vás nič iné neexistuje, čo by sa dalo “mať”. A všetky atribúty strácajú tiež svoj význam. Starý, mladý, muž, žena, dobrý, zlý, spravodlivý, nespravodlivý, slušný, klamár… to všetko nemá význam, pretože opisujú stále to isté – Všetko-čo-je. 🙂
   .
   “A nebolo čo vnímať.” Nechajte si to rozpustiť na jazyku. Nebolo čo vnímať, pretože ak ja vnímam a okrem mňa nie je nič iné, nemám čo vnímať. Ergo: Až sa z nás stanú osvietenci (“osvietenie značí vymaniť sa zo sveta hmoty”), prestaneme vnímať… alebo logika prestane fungovať. 🙂
   .
2. Pri zhmotňovaní sa všade vraví, že od 5. dimenzie vyššie je zhmotňovanie okamžité. Bola som v tom stave “všetko je jedno” aspoň pár sekúnd a tak viem, ako to tam “funguje”. Nemáš formu, máš veľmi jasný pocit “existencie”, ale nie “seba”. Vnímaš všetko súčasne – sú to toky, ktoré idú cez teba priamo a ak chceš, môžeš sa na niektorý z nich upriamiť a “čítať” ho, ale chýba ti záujem urobiť to. Tvoj základný pocit je prizerať sa, ako to plynie, nie čo to je.
   .
   Predstavme si, že by sa z nejakého dôvodu (dôvod neriešim, pretože sa neviem dostať mimo dualitného chápania) v takomto okamihu predsa len naša pozornosť fokusovala na niečo špecifické – so všetkou tou silou okamžitého zhmotnenia. Energia nasleduje pozornosť – a tak na čo sa sústredím, to zhmotním. A my sa náhodou sústredíme na jednu vec zo všetkých, na jednu informáciu – a tým vytvárame ona <-> všetko_ostatné. Práve sme z jednoty zhmotnili dualitu.
   .
3. Dualita je teda len momentálne upriamenie pozornosti na jednu vec z množstva a triešti realitu na samostatné kategórie, ktoré však samostatné nie sú, pretože nikdy sa od ničoho “neodtrhli”, neodčlenili, nevydelili – len momentálne vyzerajú ako “niečo iné”. Neviem, či ste ešte stále so mnou; je to dosť ťažký obraz na prenesenie. Tým, že si všímame z X vecí len jednu, prestávame ten zvyšok vnímať úplne, alebo ho vnímame len veľmi nejasne. A tá jedna vec sa nám okamžite začne rozpadať na iné “jedny veci”. Tu platí poučka z kvantovej fyziky, že od toho, na čo sa sústreďujeme, záleží, čo budeme vnímať. Ak sa sústredíme na “jedno a druhé”, budeme vnímať dualitu. Keby sme sa preladili na vnímanie “všetko jedno”, prestaneme vnímať dualitu… ale realita bude stále tá istá. Preto je dualitný svet “sen”. Je to len stav upriamovania pozornosti.
   .
4. Na samotnej existencii sa nič nezmenilo, len pozornosť Všetkého sa upriamila na Jedno a my sa nachádzame v nekonečne dlhom okamihu, kedy to tak je. Ten okamih bude taký dlhý, ako dlho ho budeme udržiavať nažive. 🙂 Prichodíme si ako niečo maličké, s pevnými hranicami a jasným pocitom, čo už nie je “ja” – ale to je len ilúzia a ten zvyšok z nás, ktorý považujeme za ‘to už nie je “ja”‘, je ešte stále jeden celok (buď v kontajneri alebo je nekonečný, ale ja si nekonečno neviem predstaviť).
   .
5. Tu ma dostalo to “relatívne poznanie”… Poznanie, ktoré máme, je vždy vztiahnuté k niečomu. Aby platilo naše poznanie, musí vždy platiť niečo iné. Aby som spoznala “teplo”, musím niečo iné mať zadefinované ako “chlad”. Pokiaľ tá pôvodná definícia nie je najpresnejšia, celé naše presné poznanie, vztiahnuté k nej, je rovnako nepresné ako ona sama. A ako viem, čo je “chlad”? Neviem. Niekto mi to povedal. A ako to vedel on? Niekto to povedal jemu. 🙂
   .
   Dualitný svet potrebuje všetko vzťahovať k niečomu inému. Podľa toho vieme veľmi presne zistiť, nakoľko je naše “božské vnuknutie” dualitné, ak potrebujeme niečo iné, s čím ho potrebujeme dať do protikladu alebo aspoň inej závislosti.
   .
   Náš mozog je nastavený na dualitné myslenie, pretože je jeho produktom. Nevie pracovať inak. Jediná forma myslenia, akú máme, je dualitná.
   .
   Žiaľ, rovnako jediná forma cítenia, akú máme, je dualitná… Už sa konečne zobuďme s tou našou “bezpodmienečnou láskou”! Už len samotné slovné spojenie je irónia! Bezvýhradnú lásku dávame do kontrastu k láske s výhradami. Zmierme sa s tým, že kým sme v hmote, nedokážeme nikdy urobiť nič iné. Ten hardvér, ktorý máme, je zapojený jednoducho takto a my musíme použiť nedokonalé prostriedky na to, aby sme ich zdokonalili. Ďalšia irónia: opraviť sa pomocou chybného programu. A tretia irónia? Ide to. 🙂
   .
6. Toto je niečo, čo je momentálne pre mňa Überhammer, totálny zaklincovák: Len čo sa ego “oddelilo” od Všetkého (aj keď ide len o ilúziu), bojí sa Všetkého, pretože keď sa ho dotkne, splynie s ním a zanikne. A ego sa bojí svojho zániku, pretože to je koniec jeho “života”. 🙂 V kabale narábali s pojmom “vina”, ako keby sa ego cítilo vinné za to, že sa oddelilo, ale to beriem ako skreslenie predstavy dualitným vnímaním. Budem sa tomu vyhýbať aj ďalej – koncept “viny” nepripúšťam, pretože mi nesedí do “netrestajúcej Jednoty”. Ak ho budem musieť opraviť, tak to otvorene priznám a opravím, ale zatiaľ ho neprijímam. Ja sa necítim vinná. Nie je to moja vina, že tu som. Nie je to ani moja zásluha, ani nikoho iného. Jednoducho sa to stalo, je to fakt, som momentálne v hmote, predtým som nebola (pamätám si) a potom tiež nebudem. 🙂 Dúfam. 🙂

Ďalej nabudúce.