V tom okamihu, kedy prevezmeme kontrolu nad tým, ako na veci reagujeme a čo si pripúšťame, dostávame svoj život do celkom novej polohy – už prestáva naše okolie ovplyvňovať, ako sa cítime a čo prežívame, pretože príbeh je náš… a jediný, kto v ňom rozhoduje, či je niečo krivda alebo príkorie, sme my sami…

Mne sa osvedčilo deliť veci na “fakty” (to, čo neovplyvním a nezávisle od toho, čo tomu čelím ja alebo hocikto iný, obaja máme tie isté vnemy – napríklad “mám zlomenú nohu”) a na “interpretácie” (teda veci, kde by niekto iný mohol záležitosť vnímať inak (“tento človek je blbec”). S faktami som sa naučila zmieriť a navigovať tak nejako cestičkami pomimo nich, ale na interpretáciách tvrdo pracujem. Veľmi mi pomohlo vyjadrenie “alebo aj nie”. Relativizuje to, čo som povedala, a má tú vlastnosť, že pri faktoch nefunguje… Neveríte? Poďme na to:

“Mám zlomenú nohu. Alebo aj nie.” – Nezmyselné, však? Ten dodatok na fakte nič nemení a neviem s tým pohnúť.

Ale: “Tento človek je blbec – alebo aj nie…” Táto výpoveď je evidentne len moja interpretácia a viem s ňou niečo urobiť – napríklad sa snažím pochopiť dôvody, pre ktoré koná tak, že to moje oči vnímajú ako “blbosť”, alebo sa pozriem na to, aké moje presvedčenie vyprodukovalo výrok “je to blbec” a preskúmam, či sa naň môžem absolútne spoľahnúť…