Dnešný učiteľ “mačacích lekcií” je Ňuso a celkom netradične ideme písať o láske (nerehocte sa, myslím to vážne! 👿 ).

Kto sledujete moje mačacie etudy už dlhšie, viete, že Ňuso ku mne prišiel niekedy v júni 2012. Už vtedy ma varovali, že možno si na mňa zvykne, ale nikdy to nebude šmajchloš, len bude existovať tak nejak popri ostatných Mačičkách a naviaže sa na ne, nie na mňa… Povedala som si “veď uvidíme” a ako vrchol šťastia som si stanovila môcť ho jedného dňa vziať na ruky. Všetko však vyzeralo tak, že to je totálna utópia… Ňuso bol úplne nekontaktný a rozoznával len dva stavy: celý vyplašený alebo vydesený na smrť.

Len čo vyliezol z prepravky, zaliezol pod gauč a tri dni som ho nevidela… Nejedol, nepil, nekakal, len pišal do rohu miestnosti na koberec ( 🙄 achich!). Na tretí deň som bola už celkom zúfalá a napadlo mi poslať k nemu Gayku, takú pokojnú “matku pluku”. Do večera bola pohoda – skamarátili sa a Ňusík aspoň začal žerky. Ale svoju plachosť si ponechal. Nijaké dotyky, nijaká blízkosť, najbezpečnejšia vzdialenosť bolo jedno poschodie.

Po čase sa naučil žerky s ostatnými a zakaždým videl, ako ich pri miskách hladkám. Asi po pol roku som sa ho smela už kedy-tedy nenápadne dotknúť a v posledných mesiacoch jeho socializácia nadobudla úplne úžasný spád. Chodí natrčiť kožúšok na pohladkanie, v kuchyni (kde sa žerká) ho môžem už aj vziať a preniesť kúsok vzduchom, už ho na pár sekúnd môžem položiť na svoje kolená a jemne pridŕžať, keď nastrčím ruku pri počítači, tak Ňuso nastrčí hlávku na pohladkanie a najnovšie mi už príde zamňaukať, keď je hladný, a zvedavo strká ňufáčik do môjho taniera, keď jem na kresle..

No a dnes ráno som dostala od neho lekciu. Pri kŕmení musím dávať pozor, lebo niektoré Mačičky žerkajú pomalšie a veľkí “hladoši” im potom chodia strkať ňufák do misiek a odháňajú ich od žrádielka. Tak som aj teraz dávala pozor, aby Šintík a Chantalička mali priestor nažerkať sa. Ryšík už pochopil, že keď ho párkrát rukou zavrátim, už mu zostáva len vyvaliť sa opodiaľ a čakať, až sa miska uvoľní, ale Ňusík to skúša znova a znova – niekedy ho zadržím rukou, ale cítim, ako sa do nej zapiera silou. Tak som si ho dnes odchytila, privrzla medzi kuchynskú linku a môj bok a začala som ho hladkať. Najprv sa dral k miske, potom sa uvoľnil a nechal sa škrabkať po celom chrbátiku, po brušku i za uškami, a priadol… Nijaký náznak, že by mu to bolo priveľa. Stál a držal ako hluchý dvere.

A ja som hladkala a hladkala a tu mi napadlo, že chúďatko nebol hladkaný ako malé mačiatko, tak si to teraz vychutnáva a dostáva sa mu všetkého toho, čo mu ako mačiatku chýbalo… Nikdy nie je prineskoro na lásku. Bol by ju dostával už od prvého dňa, ale tým, ako sa strašne bál, nedovolil mi priblížiť sa a pohladkať ho… Stačilo však umožniť mi dotknúť sa ho, aby zistil, že sa nemá čoho báť. Aby zistil, že pohladkanie je niečo, o čo možno stáť. A že sa to dá aj vyžiadať. 🙂

Nikdy nie je prineskoro na lásku -ale musíš ju umožniť.

Moja dnešná lekcia od Mačičiek. Kým si niečo zakazujeme, upierame alebo si na to netrúfame, nedostaneme to, aj keby toho bolo okolo nás plno. Zhmotňujeme okolo seba svet nedostatku uprostred hojnosti.

Ak si však umožníme dostať to, možno budeme v konečnom dôsledku sklamaní, ale môže sa stať aj to, že budeme nesmierne blažení – ako Ňuso, keď si dnes príde po pohladkanie len preto, že ho už chvíľku nikto nehladkal.

A preto sa v januári chystá pokračovenie seriálu Objednávky Univerzu. Tentokrát budeme rušiť samonastolené obmedzenia pri zhmotňovaní. 🙂 Informácia ešte bude, ale môžete sa pozrieť aj do kalendára na Cesta k sebe.