Pred pár minútami som našla na fejsbúku tento citát Lao-Ce:
“Ten, kto vie, nehovorí.
Ten, kto hovorí, nevie.”
Je to tak nejako… Napríklad ja hovorím vtedy, keď si potrebujem ujasniť, čo si o danej veci myslím, keď nejaký podnet vnútorne spracovávam. Potom, keď to už viem, mám ešte krátku etapu, kedy som nadšená týmto poznaním a roztrubujem ho do sveta – vtedy si fixujem to, čo som zistila. A potom už len dve veci: buď mám nejakú záležitosť vnútorne nespracovanú a vtedy nastupuje moja “výkladná skriňa” a obracia všetkých na moju vieru, alebo v danej oblasti som v pohode a potom si môže každý bublať, čo len chce, je mi to jedno. Ja viem svoje a nepotrebujem zaujímať stanovisko k rečiam iných.
Ale ešte stále to nie je to “nehovor mi, nemáš mi čo povedať”… Počúva sa stále, pretože moje poznanie je obmedzené a ak nebudem čelindžovať 😉 jeho hranice, tak sa tie hranice nikdy neposunú ďalej. To je vlastne aj to, čo hovorí Ruiz v Piatej dohode (som premúdrelá, pretože ju práve čítam v čakárňach lekárov 😉 ): Ber všetko, čo počuješ, aj to v svojej hlave, skepticky – ale načúvaj a skúmaj, pretože niekedy aj celkom odvecné pindy ťa dokážu priviesť na úplne úžasnú myšlienku.
🙂
Možno pri emóciách mi Ruiz nesadol, ale zvyšok z neho zatiaľ baštím. A viem, že aj tie emócie majú takú nejakú podobu, kedy aj mne zapadnú do môjho vnímania. 🙂 Gabriel: “Všetko je pravda, len iný uhol pohľadu.“
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor