Keď som dnes ráno videla tento obrázok, napadlo mi porovnanie so Svetlom a Tmou. Fakt je, že kým trčíme v hmote a máme istý štýl vnímania, potrebujeme dualitu, aby sme pochopili princíp za prejavom. Aby sme pochopili, že jedno aj druhé je len iná forma toho istého. Kým toto nepochopíme, nezažijeme si to a nezačneme podľa toho vnímať, nezmení sa naše vnímanie a zostávame stále len ľudia v hmote.

Keď sa dostaneme za prejavy na úroveň princípov, otvárajú sa nám celkom iné možnosti – svet bez protikladov a svet bez foriem, pretože tie formy už nepotrebujeme. Dosť veľa času dokážeme stráviť už v priamom kontakte s energiou a en kedy-tedy potrebujeme aspoň náznak formy – aby sme si dodali istotu, že neulietame. Takto mi to vysvetľuje Gabriel a ja nemám dôvod neveriť mu. (Nikdy nemám dôvod neveriť mu. 😛 )

Čo sa mi na tom páči najviac je skutočnosť, že nové veci už nepotrebujeme vnímať ako “formy” – to sa už týka len vecí/obrazov, ktoré poznáme z fyzického sveta. Pre to nové, čo zažívame, si vytvárame celkom odlišný systém interpretácie – asi pre každého individuálny, ja môžem hovoriť len o tom svojom a ten sa zakladá na priamom fyzickom pocite. Pri fyzickom pocite nepotrebujem formu. To, s čím sa dostávam do kontaktu a je to pre mňa nové, si svojím vnútrom “ohmatám”, zapamätám si pocit a nabudúce už viem. Má to aj tú výhodu, že na základe nejakého nepresne priradeného obrazu neprenášam na to nové žiadne vlastnosti obrazu, ktoré k tomu novému nepatria.

Nemôžem povedať, že by som veľmi chápala princípy za prejavmi. Väčšinou sa pohybujem v hmote a potrebujem tvary. Ale v okamihoch, kedy sa mi podarí pocítiť princíp za tvarmi, ako keby som sa rozpustila a stala daným princípom. Je to len okamih, ale… nevzdala by som sa ho za nič na svete! 🙂