TICHO je prvý jazyk Boha. Všetko ostatné je len úbohý pokus o preklad.

🙂 Preto sú také dôležité okamihy vnútorného ticha. Kým rozprávame sami so sebou (=komentujeme si veci), nedokážeme hovoriť s Bohom. Len čo vnútorný monológ stíchne,… hoci je ticho, komunikujeme s Bohom. 🙂

Spočiatku, kým som hovorila “s anjelmi”, hovorila som slová v svojej hlave. Mala som problém rozlíšiť, kedy som to ja a kedy sú to oni. (Ako keby existovalo nejaké “ja” a “oni”. ;.) ) Potom prišiel okamih, kedy mi odpovede začali chodiť bez slov – len cez obrazy alebo, najnovšie, cez pocit. Dostaví sa pocit kontaktu a odrazu viem. 🙂