Dnes som pri pochôdzkach po fejsbuku natrafila na komentár kamošky na nejaký úryvok. Tak som si prečítala ten úryvok a zakrochkala blaženosťou – milujem logiku sebainscenácie. 😉
Tu je ten textík (hrubým som vyzdvihla to, čo vám chcem ukázať):
Neviem, ako inde, pretože sa zaujímam iba o knihy, ale v knižnom priestore nastáva panika. Vydavatelia sa dostávajú do bludného kruhu: aby sa mohli zbaviť starých zásob, potrebujú vydávať nové tituly, pretože so suchým zhorí aj mokré a s novinkami sa predajú aj stariny. Nesolventní distribútori a kníhkupci nevyustále vyžadujú nový prílev kníh, pretože vraj iba tak sa dokážu zbaviť starých ležiakov…. A tak sa konajú výpredaje, ktoré sa však nemôžu stretnúť so želateľným efektom, pretože pre väčšinu kupujúcich sú aj zlacnené knihy ešte príliš drahé. Sám chodím okolo niekoľkých titulov už niekoľko rokov a čakám, kedy zlacnejú. Niežeby som nebol ochotný dať za knihy aj posledné prachy a ochudobniť sa o banány, pivo, nové topánky, ale tie knihy nie sú hodny svojej ceny. A tak sa výpredaje u mňa nestretajú so želateľným efektom: buď tie knihy všetky mám alebo ich nechcem ani za zlacnenú cenu. Ale zlacňovanie nastáva všade: všade sú lacné materiály, lacné idey, lacné riešenia, lacné vízie… Lacní jožkovia súkajú do nás lacné jedivo a pitivo, až sa nám z toho hlavy a bruchá nafukujú. Sme nielen lacná pracovná sila, ale aj lacný ľudský materiál. Najlacnejší materiál nie sú plasty, ale človečina. Lacná človečina za pár centov. Lacno si nás kupujú: našu kožu, aj to, čo je pod ňou, naše sny, naše túžby, naše schopnosti, naše talenty… Naše ruky, naše srdcia, naše duše. Moji drahí, akí sme lacní! Raz sa to musí všetko zrútiť, keď zbadáme, ako draho sme vykúpili globálne zlacňovanie životov.
Je jedno, kto to písal a o čom hovoril. Všimnite si, ako v dnešnej dobe sebainscenácia pomaly nad nami preberá kontrolu. Spoločnosť zosilnene dbá na to, aký imidž máme. A teda ak nemáme čo povedať, naučili sme sa múdro pokecať o veciach. Miesto jednej jasnej výpovede (najčastejšie jedinej vety) potrebujeme hovoriť zväzky, pretože nás inak budú mať za niekoho, kto nevie zaujať stanovisko – a tak nie je patričný “odborník”. Celebrita. ;-).
Myslím, že to je prvá vec, ktorej sa pri ceste ezoterikou potrebujeme zbaviť. Už som to písala nespočetnekrát a nespočetnekrát ešte budem – “my” nie sme zaujímaví. “My” sme len dočasná predstava, dočasný uzlík na vláknach energie. Keď sa “my” rozviažeme, tie vlákna tu zostanú – s našimi spomienkami a s naším poznaním. A zauzlia sa niekde inde a vznikne nový uzlík – iný a preto neporovnateľný s nami.
Dôležité sú tie vlákna, nie náš postoj k nim. Vlákna jednoducho sú, postoj sa prejavuje v hmote ako “toto som ja”. A preto, aj keď možno nevyzeráme najviac “in” na celom svete, to, že nebeháme ovešaní kryštálmi, pentagramami a tetragrammatonmi a sigilmi a s Kybalionom pod pazuchou 😉 , ešte nie je dôkaz, že by sme nemali poupratované v sebe. Zato keď začneme zo seba púšťať nabubrelé reči, kde jednou svojou myšlienkou protirečíme inej svojej myšlienke – to za dôkaz “neupratanosti” považujem.
A teraz k tej logike sebainscenácie. Dochádza k nej niekedy aj preto, že sa začneme silno identifikovať s niečím, s čím sme práve prišli do kontaktu – a tak to nemáme ešte vnútorne spracované. Časť nášho poznania sa už “preformátovala” podľa nového, časť ešte zostáva stará, nespracovaná. Inscenujeme sa už ako “predstaviteľ nového smeru”, ale časť našej bytosti funguje ešte veľmi tuho po starom a tak v závislosti, ktorá z nich sa práve ozýva, súkame zo seba múdrosti, za ktorými by sme si už zajtra možno nestáli.
Presne v tomto období je veľmi dobré hovoriť čo najstručnejšie a ak píšeme, x-krát po sebe čítať: 1. aby sme vyselektovali nežiadúce emócie, ktoré v nás nutne vznikajú, keď sa medzi sebou bijú dve časti našej duše, a 2. aby sme odhalili oblasti, ktoré zatiaľ pre seba nemáme z pohľadu nového poznania ešte vyjasnené.
U mňa sa tento stav napríklad prejavuje vnútornou neistotou. Cítim nepokoj, pretože niekde “na disku” sa točia dve podstatne rozlišné informácie. Keď sa dostanem do stavu vnútorného nepokoja, snažím sa prestať reagovať. Ono to pomôže, ak človek nechá svoj vnútorný rozpor pár dní v sebe kvasiť. Väčšinou mu svet ponúkne nejakú udičku/zážitok, ktoré to rozseknú.
No a potom je tu ešte jedna tvár sebainscenácie – tá menej pekná. Pocit, že sme viac ako iní, alebo tak aspoň chceme vyzerať. Vtedy potrebujeme posudzovať a zdôvodňovať to, čo posudzujeme. Z rozhovorov s ľuďmi (robím okrem iného aj výbery) poznám jednu situáciu: dáte kandidátovi jednoduchú otázku, na ktorú sa dá odpovedať jednou vetou… a späť príde záplava slov a zdôvodnení. Pre mňa je to signál, že práve som sa dotkla niečoho, čo nie je v poriadku – buď chýba poznanie, alebo sa snaží niečo zakrývať. Často tým zakrývaným býva pocit vlastného nevyhovovania.
Zasa platí: povedzte len toľko, koľko je nevyhnutné. Ak cítite v sebe pnutie, zaregistrujte ho a viete, že presne tam sa potrebujete sústrediť svojou pozornosťou, pretože to je pre vás zdroj možných protirečení a problémov.
Pre mňa bolo najťažšou vecou na svete napríklad naučiť sa povedať: “Neviem.” Naučiť sa žiť s vedomím, že nemusím poznať odpoveď na každú otázku. To nutkanie odpovedať za každú cenu (a niekedy aj nezmyselným blábolom) bolo pre mňa signálom, že tu mám niečo nevysporiadané sama so sebou.
Takže možno skutočne sú zaujímavé veci “tam vonku”, ale keď sa nimi dostatočne zapodievate a zistíte, kde a ako na ne reagujete, tak tým opravujete svoje vlastné vnútro. Niekedy už len tá pozornosť na problematických miestach stačí na to, aby sa veci dali do chodu.
🙂 Toto je spôsob, akým chybný program opravuje sám seba. Ide to. Je to síce učenie “proti prúdu” – nepredávaj sa, nebuduj si výkladnú skriňu, neovplyvňuj – ale aspoň pre mňa funguje a tak nevidím dôvod, prečo by nemohlo fungovať aj pre iných. 🙂
A teraz k tomu úryvku hore. Vyznačila som dve vety, ktoré si protirečia. Ktorá z nich je skutočná výpoveď autora a ktorá je sebainscenácia (=výpoveď o sebe v porovnaní s inými)? A ktorá použila koľko slov?
V jednej pesničke Alan Parsons Project sa spieva: Many words are spoken when there’s nothing to say. Mnoho slov hovoríme, keď nemáme čo povedať. Moja prax to dokladá natoľko, že dnes počet slov, ktorými niečo hovoríme, používam ako varovnú signalizáciu. (A teraz čisté víno: koľkými slovami som napísala tento článok? Buď sa sebainscenujem alebo niečo skrývam. Ovplyvňujem. 😛 Ergo: Funguje to.)
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor