“Odsudzovanie tých, čo sú odlišní, je odsudzovanie seba samého.”
Neviem, či až tak súhlasím. Iste, keď odsudzujem niekoho, hovorím tým, že mám niekde zakorenené očakávanie/predpoklad, ako by veci mali byť inak, než čo mi predvádza tento “ksicht”. Čiže moje odsudzovanie (a všetky silné emocionálne reakcie) je o mne, nie o tom druhom… To by som brala.
Ale potom som sa zamyslela, že teda keď prestanem odsudzovať iných, keď si pre nich vyviniem pochopenie a už ma nevytáčajú, znamená to, že som prijala samú seba? A tu zisťujem, že nie. Som v pohode so svetom, aký je. Nie som v pohode so sebou, aká som. Ľudia ma nevytáčajú, pretože majú právo byť takoví-makoví, proste akíkoľvek. Keď sú v mojich očiach “divní”, tak len preto, že nepoznám ich príbeh. Keby som poznala ich príbeh, chápala by som, prečo sa správajú tak, ako sa správajú.
Ale ja… ja by som predsa mala byť iná! Múdrejšia. Osvietenejšia. Mala by som mať voči iným mäkšie srdce. Mala by som… a nemám.
Takže ak odsudzujem iných, mám vytvorené pevné predstavy o tom, ako veci majú vyzerať. Oni nevyhovujú. Ale len preto, že sú to moje predstavy, ešte to zďaleka neznamená, že im vyhovujem ja sama. 😕
Snažila som sa zistiť, či sú tie moje vysoké nároky vovychovávané alebo ako som k nim došla. A ujha… nie sú vovychovávané… Moji rodičia mi vždy hovorili, že som vychovávala ja ich. Vravela to vraj aj moja detská lekárka, keď ma videla prvýkrát. Dokonca na logopédii museli rozpustiť našu skupinku, pretože miesto toho, aby som sa ja naučila vyslovovať správne, naučili sa ostatné deti odo mňa račkovať. 😕
Je to vrodené.
V mojom príbehu za to vďačím Efnielovi, ktorého asi dobre bral šľak, keď zistil, v akom ksichtovi sa to pozbieral. 😆 A v realite? Netuším.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor