Minule som dostala malú lekciu od Gabriela ohľadne ľudského cítenia. Dostala som sa do stavu, kedy som nevedela povedať, či danú osobu mám alebo nemám rada, a keď som mala príležitosť, spýtala som sa na to Gabriela. Mala som totiž pocit, že moje počiatočné nadšenie tou osobou už vyprchalo a ostal len nejaký taký prívetivý odstup.
No a Gabriel mi povedal, že to nie je tak… alebo to je tak. 😛 Vysvetlil mi, že ľudia svoje emócie majú vďaka tomu, že rozlišujú medzi jedným a druhým – medzi bolesťou a radosťou, medzi láskou a nenávisťou, medzi strachom a nadšením. Keď sa začnú vnútorne vyvažovať, začnú sa ich emócie meniť. Stratia na intenzite a premenia sa skôr na nejakú vnútornú istotu “tohto mám rada”, “tamtomu nedôverujem”, ale nezažívame ich ako emocionálne poryvy. Lenže doteraz sme boli zvyknutí emóciu stotožňovať s jej poryvom – a ak tie vynechajú, sme neistí, čo vlastne cítime.
Dodal, že on vie, pretože všetko odčítava z mojej energie. Pekné preňho, ale špekulovala som, ako to mám z mojej energie odčítať ja, keď ju ani nevidím, nieto ešte “čítať”… (A večne sa behať niekoho pýtať, čo cítim a či vôbec, ma tiež nejako neteší.)
I došla som na jedno: ak sa to cíti dobre, nebabri. Teda ak ťa nič netrápi, je úplne jedno, či “miluješ” alebo “nenávidíš”. Proste z toho nesmiem mať nervy. Hlavne potrebujem prestať rozoberať, či niečo cítim a čo vôbec cítim. Pohoda = nerozoberá sa. Ak je to blízky človek, tak sa vie, že ho máme radi, ak je to cudzí človek, tak možno máme radi aj toho – nerozoberám.
Až keď sa to cíti zle, v “neporiadku”, vtedy sa treba zamyslieť. A trebárs aj požiadať o pomoc okrídlenú rotu.
Prenesené do môjho vnímania: Emóciu vnímame ako takú len vtedy, keď vnímame aj jej protipól; inak ju nevieme odlíšiť. Keď veľké emócie opadnú, nastupuje “prázdnota”, ale ono to nie je prázdnota, lež spokojnosť. Kým lietame sem-tam medzi spokojnosťou a nespokojnosťou, nemáme problém určiť, kde práve sme. Len čo nám niekto vezme “nespokojnosť” (napríklad dlhodobým vyvážením), nemáme od čoho odvodiť slovo “spokojnosť” a predefinujeme ho na niečo iné – napríklad na “prázdnota” – a máme pocit, že k nemu “niečo chýba” (=hľadáme protipól, pretože sme bytosti duality a bez protipólov visíme vo vzduchoprázdne).
A to je aj náš problém: ako bytosti duality nie sme stavaní na kategórie, ktoré nemajú “protipól”. A tak nie sme stavaní ani na spokojnosť bez nespokojnosti; stále potrebuje niečo “opravovať” a “vylepšovať” a tak so spokojnosťou bez nespokojnosti nevieme dosť dobre narábať. Veľmi často ju z tej “prázdnoty” (čo je len vyjadrenie toho, že nám chýba protipól), posunieme do kategórie “nuda” a ideme babrať čokoľvek, len aby sme mali pocit, že sa niečo okolo nás deje 😛 … čím sa od spokojnosti vzďaľujeme (=prechádzame na novú dualitnú kategóriu).
V takomto prípade potrebujeme zapojiť sebaovládanie a povedať si “toto je spokojnosť, to nebabrem, hoci mi možno chýbajú emocionálne poryvy, ale tie krásne so sebou nesú automaticky aj tie hnusné, takže si ich odpustím a miesto toho si vychutnám spokojnosť”.
🙂 Ezoterická “láska”, vybabrala som s tebou. 😛 Konečne.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor