“Ako sa stávame motýľom? Musíme tak silno chcieť lietať, že sme ochotní vzdať sa svojej existencie húsenky.”

Ľudia si stále nechávajú nejaké “zadné vrátka”, záchranné lano, ktorým sa istia, ak by im ich túžba nevyšla… Ale skutočné zázraky dosahujeme vtedy, keď máme jednu jedinú cestu – a všetko stojí a padá s ňou. Kedysi som si do svojej filozofie vzala citát z Alan Parsons Project “The game never ends when your whole world depends on a turn of a friendly card” a celý život som postavila na tom, aby k tomu nedošlo, že všetko vsadím na jednu kartu, pretože by náhodou mohla nepadnúť… Ale to nie je o žití v reáli, to je o žití “v hlave”. Predstavujeme si niečo pekné, ale nie je to pre nás také pekné, že by sme pre to boli ochotní ísť na limit a potom ešte o krok ďalej…

Viem, čo hovorím. Kedysi som vsadila na jednu jedinú kartu, tá – samozrejme – nepadla (ako aj inak, vrčí zatrpknutá Obeť vo mne 😕 ) a viem, čo to bolo… Ale ten stav netrval večne a dnes, po x desaťročiach od toho momentu viem, že to vtedy síce nebolo príjemné, ale urobilo to zo mňa iného človeka – hĺbavejšieho, sebaskúmajúceho, hľadajúceho.

Keby mi vtedy bola vyšla tá správna karta, nebola by som sa pustila hľadať – a nikdy by som nebola našla. 🙂

Zbytočne snívame o krásnych motýlích krídlach, ak nie sme ochotní puknúť náš ochranný kokón. Alebo, ako to hovoria súkmeňovci východniari: “zos jednú ricú na dvoch vešeľach neobšedziš”. 😛

A pretože dní na countdown ku “koncu sveta” 😛 je celý jeden rok a ja rozhodne nemám až takú zásobu humoru a odľahčenia, ak vy máte niečo, prispejte tým tiež! Použite kontaktný formulár a pošlite svoje nápady. Nesľubujem, že všetko sa dostane na stránku, ale aspoň tie salónnejšie veci by to mali zvládnuť 😛 …