“Písal som to z pohľadu princípu, ktorým sa snažím riadiť v svojom osobnom živote, a potrebujete ho aplikovať aj vy, ak má pre vás môj návod fungovať.

Je to princíp zvaný radikálna úprimnosť.

Použitie tohto princípu na moju osobu a môj život sa ukázalo byť prinajmenšom veľmi osviežujúce. Musím však priznať, že to nebolo spočiatku  pre mňa najpríjemnejšie… ale vynieslo to na povrch to, čo bolo pre mňa v konečnom dôsledku najlepšie (a to sa ukázalo byť nakoniec veľmi príjemné).” — Henk J. M. Schram

,

Povedz svoj názor

18 responses to “Princíp radikálnej úprimnosti”

  1. kesu Avatar
    kesu

    ja takto fungujem asi pol roka – je to skutočne radikálna úprimnosť, konečne prešlo obdobie kedy nebolo príjemné a ukazujú sa výsledky 🙂

    Páči sa mi

  2. tenshi1205 Avatar
    tenshi1205

    K sebe určite. K ostatným vždy a radikálne? Môže sa z toho stať sociálno-limitujuce alebo ubližujúce správanie. Načo povedať falošne spievajúcemu dieťaťu úprimne vždy svoj názor? Alebo šéfovi? Možno keď dávame výpoveď 🙂 Aj ten náš úprimný názor je len náš názor..

    Páči sa mi

    1. duhovymotyl Avatar

      Možno je to úprimnosť vo vypovedaní alebo inom vyjadrení ani nie tak našich názorov, ale skôr našich pocitov. Keď oduševnene spieva dieťa, v tej chvíli môže byť človek šťastný, aj keby to bolo neviem ako falošne 😀 . No a keď som úprimná voči tomuto šťastiu, nenapadne mi povedať dieťaťu, aké je to falošné. /Ak práve necvičíme na koncert 😆 /

      A byť radikálne úprimná voči svojim pocitom, no pre mňa to teda nie je ľahké. Aj v tom, že mnohokrát ich sama ešte neviem rozoznať a podvedome si robím pred nimi práve tú ochrannú škrupinku.

      Páči sa mi

    2. Sun Belangelo Avatar

      Ak som to pochopila správne, šlo o radikálnu úprimnosť výlučne sám voči sebe. Pre zvyšok sveta platí zrejme kontrolovaný úlet. 🙂

      Páči sa mi

      1. tenshi1205 Avatar
        tenshi1205

        🙂 Ale rozmýšľam aj nad tou úprimnosťou voči sebe. Ak je človek plný komplexov a sebakritickosti taká akoby radikálna úprimnosť voči sebe môže byť zničujúca. Napr. anorektička je úprimne presvedčená, že 50kg je hnusná nadváha a pri 35kg to bude ono 😉 Keď má byť človek skeptický aj voči sebe, neviem.. Možno len si vždy priznať sám pred sebou ako sa človek skutočne cíti.

        Páči sa mi

      2. Sun Belangelo Avatar

        Tenshi, lenže až keď si sám povieš, že “oficiálny názor je 50 kg, ja mám presvedčenie, že 35 kg je to pravé orechové”, až potom môžeš začať bádať, prečo toto presvedčenie máš a či s tým vieš niečo urobiť. Prestávaš frčať na autopilotovi a máš to vo vedomom pásme, kde sa to dá babrať.

        Ja som toto spustila niekedy pri prvej videolekcii Crack Your Egg: Prečo moje enkaustiky nie sú také pekné ako Matrioshkine, keď v sebe mám schopnosť vidieť v náhodných mazancoch ucelené tvary? A odpoveď ma zhodila z nôh a vysvetlila mi bezo zvyšku všetky moje maliarske “neúspechy” (vždy ma okolie s výnimkou rodičov podnecovalo, aby som šla študovať maľbu): pretože čo nevyzerá ako realita, nie je dosť dobré. U mňa. U iných sa mi to nesmierne páči, ale u mňa to musí byť “ako skutočné”. Ešte neviem, kde som k tomuto zakriveniu pohľadu prišla, ale veď tiež ešte nie je všetkých dní koniec. 🙂

        V podstate je to to piate Ruizove “never ani sám sebe – aj tak si možno rozprávaš len príbehy”. 🙂

        Páči sa mi

      3. tenshi1205 Avatar
        tenshi1205

        Áno, tomuto rozumiem. Radikálna úprimnosť teda môže byť podrobiť čestne všetky svoje presvedčenia analýze a skúmať zakrivenia. To, že je zakrivené však vidíme asi až porovnávaním, potrebujeme nejaký referenčný bod alebo model. Alebo len vedomie, že nám to presvedčenie neprináša radosť / šťastie (?)

        Páči sa mi

      4. Sun Belangelo Avatar

        Neviem ti povedať… možno oboje. Ja som v tomto “znevýhodnená” – vedome sa dokážem prepínať medzi hemisférami a keď sa nastavím do ľavej, emocionálne filtre prestávajú fungovať a veci vidím celkom jasne. (Ovšem potom idem a konám z pravej. 😳 )

        Páči sa mi

      5. tenshi1205 Avatar
        tenshi1205

        Je to znevyhodnenie. Myslím, že je veľmi pravdivý výrok Blahoslavení chudobní duchom.. Tých to netrápi. Aj keď som minule čítala, že tento citát skôr hovorí o blahoslavení tých, ktorí sú chudobní kvôli duchovnému životu. 😉

        Páči sa mi

      6. duhovymotyl Avatar

        Ja by som sa vrátila k tým pocitom.
        Tak ako Tenshi napísala otázku: “Alebo len vedomie, že nám to presvedčenie neprináša radosť / šťastie (?)”
        Tu nejde o porovnávanie, ale keď som úprimná v tom, že to neprináša radosť, možno ísť len ďalej… Prečo neprináša?… A potom byť už len úprimný k tomu konečnému prvému pocitu.

        K príkladu anorektičky: podľa mňa má len emóciu vyvolanú na zálade jej vytvorených presvedčení: keď budem mať 35 kg, budem šťastná a spokojná. V opačnom prípade sa budem nenávidieť. Ale aký pocit ju k tomu vedie? Nízka sebahodnota? Pocit, že nie je milovaná?…Keď sa postaví na váhu, teší sa. Ale čo potom? Nezviera ju na hrudníku,…? A toto ja beriem ako radikálna úprimnosť. Pripustiť si ten prvotný pocit, spoznať ho, nezakrývať ho sekundárne vyvolanými presvedčeniami a z toho vzniknutými emóciami.

        Sun, možno by bolo dobré pozrieť sa na to aj z pohľadu: Čo cítim, keď tvoje enkaustiky nie sú také dobré ako Matrioshkine? Prečo potrebujem, aby boli také dobré? Prináša Ti ich tvorba radosť bez očakávaného výsledku, keď tvoje vnímanie a interpretácia sú jedinečné, tak prečo sa potrebujem porovnávať?

        Ja osobne mám za posledné obdobie v jednej konkrétnej veci problém rozpoznať prvotný pocit, mieša sa mi to s emóciami, ktroré vznikli už sekundárne práve na základe mojich obmedzení. Vidím síce pokrok v tom, že som úprimne pripustila všetky možnosti, len teraz by to chcelo aj úprimné riešenie a vymaniť sa z kolotoča. Len neviem prísť na návod, ktorý by u mňa zafungoval 😉

        Páči sa mi

      7. Sun Belangelo Avatar

        Duhovymotyl,

        musím porozmýšľať, ako to vlastne je. Mne sa moje enkaustiky páčia. Mne sa páčia aj Matrioshkine enkaustiky. Vedela by som robiť aj také abstraktné. A tu nastáva problém: keby boli moje A SÚČASNE boli abstraktné, už by sa mi nepáčili. Nevyvolávali by vo mne dobrý pocit. A teraz to, čo je “dobrý pocit” – pocit, že aj toto som zvládla, že sa mi podarilo napodobniť prírodu/čokoľvek. Ešte o úroveň hlbšie: prečo mám potrebu napodobňovať? Myslím, že je za tým presvedčenie, že niečo iné je lepšie ako ja, teda že nevyhovujem. Alebo možno preto, že som sa celý život cítila ako “iná”, okolie mi dávalo výdatne najavo, že som “iná” (v dobrom i zlom asi rovnako vyvážene) a tak som sa snažila pripodobniť, aby som prestala byť “iná”. Strach z osamotenia, opustenia? Z hľadiska toho, že nikdy na mňa nikto nemal čas, to aj chápem. (Pozor: “nikdy” a “nikto”!) Ale ako dieťa som nemávala pocit, že by som nebola “milovaná”. Láska mi nechýbala; chýbala mi pozornosť. A teraz tá absurdná situácia: pripodobovaním sa som sa sťahovala z centra pozornosti “si iná”. A pritom mi pozornosť chýba? Niekde som urobila nesprávnu úvahu.

        Druhý pokus: Niekde ako dieťa som sa naučila, že moje názory nie sú dôležité. (Viem, kde a ako a je to jedno.) Kým som si tvorila sama pre seba, vynachádzala som rôzne inovatívne prejavy a všetci žasli. Len čo som začala robiť pre iných, nastolila som “musí to vyzerať absolútne reálne”. Šiesta alebo siedma trieda: na školskom dvore sme robili snehuliakov. Naša skupinka urobila snehuliaka podľa nášho gusta. Vedľajšia skupinka urobila zo snehu Snehulienku – krásnu, takmer ako živú. Postarala sa o to Magda G. A odvtedy som viac-menej s Magdou G. súťažila v tejto disciplíne (a je zbytočné pripomínať, že som s ňou súťažila v jej disciplíne, takže som nemala šancu sa ani len vyrovnať). Ad absurdum: Magda G. je už 100 rokov za nami a ja s ňou ešte stále súťažím… 😕 Ale prečo?

        Páči sa mi

      8. duhovymotyl Avatar

        😀 Musím sa pousmiať, keďže ja sama mám problém tvoriť niečo abstraktne /a myslím, že dokonca aj chápať/, preto si potrebujem aj v týchto diskusiách a článkoch veľakrát preniesť abstraktné veci do svojej konkrétnej podoby, hoci niekedy aj vymyslenej, ale potom precítenej a to mi dovoľuje pochopiť /alebo niekedy aj nepochopiť 😆 /.

        Tak teraz som rozmýšľala, čo u mňa predstavuje abstraktné tvorenie: tvoriť s nekonečnými možnosťami, keďže každý pozerajúci v tom môže vidieť niečo iné, môže u neho obraz rozvibrovať niečo iné, akoby tu bola ponechaná možnosť “čítania medzi riadkami”.
        Konkrétne tvorenie s presnou podobou: presne takto to vidím ja. Potreba, aby som bola úplne pochopená, aby bolo chápané moje vnímanie, aby medzi tvorcom a pozorovateľom nedošlo k nedorozumeniu .
        Ale v tomto si k sebe úprimná, tvoríš tak, ako to cítiš, nechceš napodobňovať abstraktne tvoriacich.

        A Magda G..Nečakám odpovede na tieto otázky, iba ak chceš: Ako si sa vtedy cítila? Išlo o stratu pozornosti voči tebe, tvojej/vašej tvorbe, nápadu, alebo naopak: bola tu negatívna pozornosť zo strany vašej skupinky voči tebe, ak si bola v nejakom “vedúcom” postavení?
        Alebo pocit menejcennosti, neschopnosti, že nebol predvedený tvoj potenciál.. Predstavovala Magda pre teba nejakú hrozbu vtedy alebo aj predtým? Jednoducho, choď za tým pocitom ďalej…

        Páči sa mi

      9. Sun Belangelo Avatar

        🙂 Magda G. pre mňa nikdy nepredstavovala hrozbu. Dokonca sme spolu vymysleli a robili nástenné noviny, hoci sme nikdy neboli priateľky. Ona bola z dosť ťažkých podmienok a mne jej bolo tak trochu aj ľúto. Moja “klika” ňou pohŕdala, ja nie až tak, ale držala som hubu a krok. Myslím, že tak, ako som sa doťahovala ja na ňu, doťahovala sa aj ona na mňa… po celý čas. 😉 A odvtedy so mnou ide doťahovanie sa na iných, dokazovanie si, že aj ja to zvládam – aspoň tak alebo lepšie. 😛

        Ten pocit bol iný: niečo ako “ako to, že takéto niečo nenapadlo mne?!” Osobná pohana. Urážka majestátu. A toto už naozaj neviem odkrokovať až ku koreňu. Keby to bola samota a z nej vyplývajúci zvyk byť tým najlepším, čo je prítomné, tak to chápem. Ale prečo mi to vadilo v tomto jednom prípade a nie vo všetkých tých ostatných, kedy boli iní lepší/šikovnejší/krajší/múdrejší/obľúbenejší ako ja? To dievča… bola rovnaká outsiderka ako ja. Dokonca mala punc štrébera, kým ja som bola “kámoš”, pretože som našepkávala 😉 .

        A zaujímavé je, že som na ňu odvtedy nemyslela, až dnes – a okamžite som si spomenula na meno. Ja, ktorá mám problém rozpamätať sa na to vlastné. 😕 A všetky tie pocity, čo som si vtedy neuvedomovala, si dnes uvedomujem veľmi jasne. 🙂

        Páči sa mi

      10. duhovymotyl Avatar

        “To dievča… bola rovnaká outsiderka ako ja”
        …Vy dve rovnaké, čiže “iné” ako ostatní? Žeby v tejto spoločnej kategórii prehra bolela viac?

        Páči sa mi

      11. Sun Belangelo Avatar

        Neviem… Nemyslím, ale istá si tým byť nemôžem. Súťažím s hocikým, nemusí byť outsider. (A vždy na jeho pôde. S misskou v kráse. S Einsteinom v genialite. 😀 A teraz sa ukazuje iný vzorec – súťažím tam, kde nemôžem vyhrať. Že by nejaký sebatrestací program?) (Ale párkrát som vyhrala. To vtedy, keď mi terén bol aspoň trochu bližší, nie zrovna krása, genialita alebo obľúbenosť. 😉 )

        Ďakujem, že si ma donútila začať to pomenovávať. Vyzerá to ako parádna búda. 😛

        Páči sa mi

      12. duhovymotyl Avatar

        😀 Nemáš za čo.
        A s tou búdou tiež súhlasím. 😀

        Páči sa mi

      13. matrioshka Avatar

        zaujalo ma to ze sutazis na parkete, kde mas pocit ze nemozes vyhrat. nieco podobne poznam u mojho muza. neviem ako ty, ale on mal v detstve vela pozitivnych spatnych vazieb na seba a svoje vykony, vsetci mu akoby stale vraveli si dobry. A ja mam z neho niekedy pocit ze pre neho akoby pochvala nemala tu hodnotu, ziadna pochvala akoby nie je dost, snaha vyhrat za co najnepriaznivejsich podmienok (aspon podla mna) moze zvysit hodnotu tej vyhry. Zvlastne je, ze ja napriklad som v detstve mala hrozne vela negativnej spatnej vazby. Az tolko ze sa to uz naozaj nedalo brat vazne, pre mna napriklad zasa stratila silu ta kritika. Zda sa mi ze to ma spolocny koren a to je nedostatok sebadovery, kde odlisne prostredie utvorilo odlisne sposoby obrany. Ja som zase skor taka, ze radsej si vyberiem nieco v com nie som az taka dobra, aby som akoze “mohla prehrat”to si odpustim skor , v tom som na seba benevolentnejsia, lebo sak to bolo jasne ze na toto nemam. Ak by to bolo nieco v com si akoze verim a viem ze tu by som mohla byt super a V TOM prehram, je to pre mna o dost mrzutejsie.

        Inak co sa tyka enkaustiky a sposobu tvorby ja uplne rozumiem tomu ze mas potrebu tvorit realne veci. Ty mas uz istu kresliacu techniku, ovladas remeselnu zrucnost, ta mne chyba. Tym ze mas jasny ciel, namalovat nieco co najrealnejsie, tieto schopnosti musis vyuzit, tym si ich aj trenujes a zlepsujes. Ja keby som tak malovala, bola by som akurat v strese, ze sa mi to neda a nerobilo by mi to radost. Ja mozem len take opatrnejsie plany co sa tyka nejakych realnych maliarskych zrucnosti, preto som z toho musela vykorculovat trochu inak, aby to bola pre mna zabava. Co sa tyka ostatnych a ich pochopenia toho co som chcela namalovat, to ma takisto bavi ked to nie je az take jasne na prvy pohlad, chcem aby sa to najst dalo ale chcem aby ludia mali aj z toho hladania zabav. Ked to nie je az take jednoduche, tiez to chapem skor ako hru. A dalsia zabava, ked najdu nieco co som ja nenasla a tak.

        Páči sa mi

      14. Sun Belangelo Avatar

        Vidíš… Niečo na tom bude; aj ja som ako decko mala spústu pozitívnej spätnej väzby od rodičov a učiteľov a rovesníci na mňa reagovali skôr ako na fialového klokana a pre istotu mi opatrne išli z cesty – aj moja vlastná rodina, sesternice a tak. 😛 A asi to vo mne vyvolalo pnutie, že čo je teda pravda… 🙂 A možno je to prekiatie ľudí, ktorí majú ľahko nadpriemerný talent v mnohých veciach, ale v žiadnej špičkový. Hľadajú tú svoju “špičku” – a tá neexistuje… a tak skúšajú príkoria nad príkoria.

        Tento tvoj postreh mi hodne dal. Ďakujem. 🙂

        K tej enkaustike: Robíš pre mňa krásne veci, ktoré umožňujú človeku snívať. Je to, ako hovoríš – hra na to, čo kto uvidí. Tú hravosť ti závidím. Síce v dobrom, ale predsa. 😛

        Páči sa mi

Najčastejšie heslá a značky

30 dní vďačnosti (30) 2012 (27) afirmácie (47) Ako si zhmotniť sen (31) Anielov kameň týždňa (93) astrológia (63) bezchybnosť slovom (55) bezmocnosť (31) bolesť (32) budhizmus (26) Carlos Castaneda (234) denník vďačnosti (31) depresia (39) dohody (44) duša (40) Eckhart Tolle (29) ego (102) emócie (145) energetické štruktúry (114) fokus (32) Gabriel (179) Gaia (52) Guy Finley (29) hnev (35) hudba (181) humor (432) interpretácie (41) Jiddu Krishnamurti (29) karma (50) koreňová čakra (33) kotviaci bod (45) LOA (59) Lujan Matus (41) Láska (69) mandala by Ambala (53) mantry (33) meditačná hudba (36) Miguel Ruiz (94) Misa Hopkins (29) nagual (40) neber nič osobne (39) negativita (88) nerob predpoklady (38) NLP (27) Nájdi chybu (37) náš príbeh (101) Obeť (50) obmedzujúce presvedčenia (29) Od zimy do jari (92) osobná sila (100) osobné (39) pathworking (157) podvedomie (42) postoje (27) posudzovanie (79) pravda (27) presvedčenia (33) programovanie podvedomia (31) príkoria (41) psychohygiena (119) rekapitulácia (40) relaxácia (29) Rok pre seba (53) samonastolené obmedzenia (115) sebadôležitosť (115) sebahodnota (39) sebaobraz (124) sebapoznanie (106) sebavnímanie (26) silové zviera (35) smrť (28) sny (153) Sonia Choquette (27) spirituálny sprievodca (46) strach (124) tarot (80) testy (31) toltékovia (28) toning (72) tri energie (27) tu a teraz (71) vedomie (55) vibračné vyladenie (72) vnímanie (84) vnútorný monológ (77) vzostup (121) vzťahy (92) vôľa (27) vďačnosť (48) zhmotňovanie (514) zmena (26) zmena fokusu (50) zrkadlá (46) zvyšovanie vibrácie (64) zákon rezonancie (76) úmysel (intent) (26) šťastie (54)

Najnovšie komentáre

  1. Ľubica Hrebeňová's avatar
  2. Ľubica Hrebeňová's avatar
  3. Ľubica Hrebeňová's avatar

Nové na Belangelo:

  • „Až keď je myseľ celkom oslobodená od včerajška a preto nepoužíva súčasnosť ako prostriedok dostať sa k budúcnosti, […]

Moje iné knihy:

Ďalšie moje knihy nájdete na mojej druhej stránke Belangelo.