Dostala som mailom pozvánku na webinár Crack Your Egg, ktorý pozostáva z niekoľkých videolekcií a písomnej prípravy. Najprv som bola skeptická, ale tak vám poviem – už pri prvom videu som odhalila jedno samonastolené obmedzenie, ktoré mi bráni prejaviť moju tvorivosť – a netušila som o ňom po všetkých tých rokoch práce na sebe! Tak som sa rozhodla, že z tých videolekcií urobím aspoň stručný výcuc. Úvod ste už mali: je to ten príbeh, ako Stvoriteľ ukrýval pred ľuďmi čosi. 😉
Autor (akosi sa mi nepodarilo zistiť, o koho ide, ale to tiež nie je podstatné) hovorí, že všetky tie metódy zhmotňovania a sebarozvoja fungujú, ale napriek tomu nie všetci dosahujú výsledky a tí, ktorí dosahujú, tiež len zriedka dosahujú to, čo si predstavovali. Napriek zákonu rezonancie sa stretávajú sústavne s tými istými frustráciami. Jednou z najčastejších je robiť presne a poctivo všetko, čo by sme robiť mali, a napriek tomu sa výsledok nedostavuje. Druhou takou frustráciou býva, že z mnohých zdrojov počúvame to isté v mierne pozmenenej podobe a sme zmätení, čo z toho je vlastne správne a či počúvame ten najsprávnejší návod, alebo sa riadime niečím druhoradým…
Čo je však skutočná príčina toho, že nedosahujeme výsledky? Že musíme o každý kúsoček dobra bojovať? Že iní ľudia dosahujú veci zdanlivo bez námahy, kým my sa v kuse potkýname o príkoria? Prečo sa nám niektoré problémy v živote sústavne vracajú?
Odpoveď leží vo vajci. Nie doslovnom vajci, ale niečom, čo funguje okolo nás ako škrupinka vajca. (Normálne ma mrazí, keď si uvedomím, že to je presne ten pucung, čo som pred tromi rokmi dostala od Otca… Ešte aj obraz je ten istý! Všetci sme Jedno.)
Toto vajíčko je niečo ako silové pole, ktoré sami okolo seba vytvárame. Toto pole okolo nás vytvorí škrupinku a drží nás a náš potenciál vovnútri tejto škrupinky. Drží nás malými vo všetkých možných ohľadoch. A najhoršie je, že sa to deje podvedome, takže väčšina ľudí si ani neuvedomuje, že nejaké vajičko má.
Máme ho všetci a na to, aby sme s ním niečo mohli urobiť, potrebujeme si ho najprv uvedomiť. To nie je jednoduché, pretože ide o podvedomý konštrukt presvedčení, interpretácií a predsudkov. Ruiz to nazýva “náš príbeh”, don Juan tomu hovoril “osobná história”. No a väčšina sebarozvojových programov sa sústreďuje presne na toto jedno – na puknutie škrupinky tohto vajíčka. Čo však väčšina sebarozvojových programov podceňuje je hlboký koreň vajíčka a jeho schopnosť sabotovať naše akcie – dokonca aj tie, ktoré sú určené na puknutie škrupinky! Jediná metóda, ktorú poznám, čo je málo sabotovateľná, ak sa robí dôsledne, je toltécka rekapitulácia. Tá nám totiž pomáha pochopiť, z čoho to naše vajíčko pozostáva, čo nám robí a ako to robí.
Potom vo videolekcii nasledoval pekný príbeh o chlapcovi, čo mal starú mamu, ktorá sa rada hrala hry. Celý čas sa hrali. Keď prehrával, veľmi sa jedoval, ale starká sa na tom len smiala. Tak žičlivo, bezprostredne, že sa napriek svojmu hnevu smial aj on.
Potom v živote hral mnoho hier, aj basketbal. Cvičil ako divý, ako keby o niečo išlo. Stal sa súťaživým. Chcel vyhrať. Po čase sa preňho túžba vyhrať, zvíťaziť stala druhou prirodzenosťou. Hra prestala byť zábavou. Bol príliš fixovaný, napätý a o všetkom príliš premýšľal – hral hru v svojej hlave. Nakoniec mu to začalo deformovať jeho hráčske schopnosti a z tímu ho vytesnili na lavičku ako náhradníka, a to bola preňho rana, pretože chcel byť pre svoj tím dôležitý.
To, čo mu urobilo zle na jednej strane, mu urobilo súčasne aj dobre: tým, že nemohol hrať, víťazenie prestalo byť dôležité. Uvedomil si, že skutočne dôležité preňho je hrať. A tak zakaždým, keď dostal šancu hrať, kašlal na víťazenie a užíval si tú radosť z hry. Bol schopný vyliezť zo svojej hlavy, uvoľniť sa a sústrediť sa len na tú hru. Jeho skutočná hra nebola “v hlave” (plánovanie, predstavy, predvídanie a ošetrovanie ťažkostí, ktoré ešte ani nenastali), ale “v srdci” (v pôžitku z daného okamihu, z plného vychutnania). Myseľ sa zbavila všetkého balastu a on sa ponoril do toku diania:
“V tom stave, to vám poviem, ste len vy, lopta a sieť. Netreba nijaké premýšľanie. Absolútne nikto a nič ti nezabráni hrať svoju hru. V tomto stave niet s kým súťažiť, len so sebou samým.”
V každej situácii je možných množstvo hier, ale len jedna bude v dokonalej harmónii s nami i situáciou. To je naša skutočná, primárna hra. Nemusíme o nej premýšľať, nemusíme ju vyberať, potrebujeme jej len dovoliť, aby sa prejavila naším prostredníctvom… ako keby táto hra vybrala nás na to, aby sa zviditeľnila. 🙂
“Nemusel som loptu do siete hodiť, musel som jej dovoliť do tej siete letieť.”
Čo z toho vyplýva? Ciele, ktoré v živote chceme dosiahnuť, nesmieme vidieť ako nejakého draka, ktorého treba poraziť, ako niečo, za čo treba bojovať. Musíte sa k tomu postaviť uvoľnene, bez lipnutia a závislosti, a umožniť tomu, aby cez vás “tieklo”. Potrebujete nájsť ten stav dokonalej harmónie s prostredím, kedy ste zajedno so všetkým, čo je. Ten stav nenájdete hlavou; musíte ho hľadať dušou. Duša bude vždy chytrejšia ako myseľ. Nerozmýšľajte o tom – cíťte to, vedzte to.
Samozrejme, väčšina ľudí vidí svoje priania a ciele ako presne tých “drakov, čo treba zabiť”. Myslia si, že budú musieť bojovať a zápasiť o to, aby ich premenili na realitu. Celý život sa ženú k imaginárnej cieľovej páske bez presnej predstavy, čo za ňou nájdu. Toto je typické vnútorné nastavenie “vajíčka”, ktoré nás udržiava v sústavnom napätí a pocite nešťastia a bezvýznamnosti. Večne pozeráme po nových drakoch, ktorých treba skoliť, a nových cieľových páskach a dúfame, že ten najbližší drak alebo páska nás urobia skutočne šťastnými… čiže sme večne hľadajúci, večne “na ceste” k šťastiu (ale nie “v šťastí”). Je to, akoby sme žili v mentálnom, emocionálnom a spirituálnom väzení, ktoré v nás vyvoláva stav takmer sústavnej frustrácie so životom, aký vedieme. A naše ciele nikdy nedosiahneme práve vďaka tomu, že keď nejakého draka skolíme, zostane v nás pocit prázdnoty a potreba nájsť najbližšieho draka na skolenie, pretože tento nás už zaručene urobí šťastnými… 😕
Lenže pravda je, že život nie je o zabíjaní drakov. Toto je mentálny spínač, ktorý potrebujeme nastaviť do správnej pozície, ak chceme naše vajíčko rozpuknúť:
Hra života nie je o zabíjaní drakov, o prekračovaní nejakých pomyslených cieľových pások či vyhrávaní bojov. Hra života je o zažívaní a uvedomovaní si energií, s ktorými “hráme”. Hra života je o tom, byť kompletným človekom, úplne ľudským človiečikom. Hra života je naučiť sa počúvať hlas v svojom vnútri, ktorý hľadá niečo viac než len “prežívanie”. Hra života je o slobodnom vytváraní presne toho, čo chceme.
Túto tvorivú silu máme v sebe všetci, ale väčšina ľudí si to ani neuvedomuje, pretože sú uzatvorení v svojom vajíčku a stratili s ňou spojenie.
Všetci sme už niekedy zažili stav. kedy sme niečo chceli a dostali sme to takmer bez námahy. Veci akoby sa spojili na to, aby nám umožnili dosiahnuť cieľ.
Do tohto stavu sa dostávame, keď sa nám podarí puknúť naše vajíčko. Neznamená to, že odrazu zostaneme sedieť a vizualizovať a sny sa nám budú napĺňať; to by sme nikdy neocenili energie, s ktorými hráme. Budeme musieť hrať, ale budeme sami sebou, budeme spokojní a v svojom strede, pretože sa nebudeme musieť namáhať, veci sa budú diať prirodzene a v súlade s naším cieľom. Dostaneme sa z mentálneho konštruktu, ktorý nás väzní a robí nás malými a bezvýznamnými, a navyše sa zbavíme strachov a pochybností a životné situácie nás prestanú rozčuľovať. Prestanú emocionálne húsenkové dráhy, prestaneme sa zúčastňovať drám iných ľudí, prestanú starosti o peniaze a podobné veci. Naučíme sa vidieť veci ako to, čo skutočne sú, a ich vplyv na nás sa stratí.
Ako to? Pretože vajíčko nie je len silové pole, ktoré nás obklopuje, ale súčasne aj filtruje naše vnímanie – vrátane všetkých tých impulzov, ktoré si dodávame v sebarozvojových aktivitách!.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor