Eprakone – ezoterika a spiritualita

Na blogu Cesta lásky som našla pekný článok v češtine o príznakoch, že strácame vyladenie na svetlo. Keďže článok bolo treba citovať so všetkými pätičkami o autorstve, povedala som si, že to sa mi nechce a radšej ho prerozprávam… 🙂 Takže kto chcete orídžo, bežte sa pozrieť na blog Cesta lásky.

Myslím, že originál je od Julie Redstone. Hovorí o tom, ako sa nás Temnota snaží zatiahnuť ešte ďalej od Svetla – a výbornú príležitosť pre ňu predstavujú tie situácie, kedy je naše vyladenie na Svetlo “namáhané” (napr. negatívnymi zážitkami). Kto ma poznáte, viete, že u mňa Temnota je fakt, nie bytosť so záujmom, a tak mi to skôr vyzerá na to, že naša duša je ako prázdna nádoba a v súlade so zákonom rezonancie k sebe priťahuje to, čo práve vysiela. A toho, čo vieme vysielať, máme parádne spektrum… od tmavočiernej až po svetlobielu 😀 . Len čo sa naša pozornosť pustí toho pozitívneho, začne sa pozitívne z našich zážitkov vytrácať – a my to vnímame, ako že nás “opustilo” Svetlo a “zmocnila sa” nás Temnota. (Je to také ľahké… Všimnite si, kto je na vine! Neverné Svetlo a debilná Temnota! Len nikdy nie my-my-my… A to mi pripomína ďalší dobrý článok na Probuzení. 🙂 )

OK, takže naša pozornosť sa pustí pozitívneho a začína sa čoraz viac upierať na negatívne – pretože to pozitívne si všímame menej. Tým sa spúšťame nadol po špirále negativity, ktorú zažívame ako stratu spojenia:

strata odvahy -> sebaľútosť -> pocit oddelenosti/zraniteľnosti/závislosti -> pocit opustenia -> prekmit do popierania Svetla, lebo nás nechalo “v štichu”

Stratou odvahy to začína – dostávame sa do situácie, ktorej riešenie si nevieme predstaviť alebo sa nám zdá nemožné. Miesto toho, aby sme skúsili to či ono, sadneme si, prenesieme si situáciu do našej hlavy a v nej si ju pekne prehrávame. A tým, že naša pozornosť (a tým aj energia) je navesená na negativitu, problémy a prekážky, sa pri každom mentálnom prehratí situácia zhoršuje a zhoršuje. Navonok to vyzerá, že hľadáme riešenie, ale vnútri sme práve vzali nožnice a začíname sa od riešenia odstrihávať – len preto, že sa veci z “reálu” snažíme ošetriť “v hlave”. To je, ako keby ste si zahnisaný prst snažili vyliečiť spievaním hymny. Jedno i druhé je fajn, ale nemajú vzájomné prepojenie.

Autorka tvrdí, že stratu odvahy spozorujeme ľahko. Ja mám inú skúsenosť… práve preto, že stále ešte máme pocit, že “niečo robíme”, hoci nerobíme nič okrem prehrávania si v hlave a vysielania negativity – a to vždy končieva pritiahnutím si viac negativity! Miesto toho, aby nám naše premýšľanie pomohlo, prináša nám len príkoria. Začneme sa cítiť ako obeť, ktorej veci nevychádzajú, proti ktorej sa všetko spiklo, ktorá nemá nad situáciou kontrolu. Skĺzavame do sebaľútosti a nepripúšťame si ju, pretože hľadáme vinu – a tú hľadáme na niekom inom, prípadne na našej neschopnosti (ktorú sme ovšem nijako neprejavili, pretože doteraz sme okrem premýšľania ešte neurobili nič a konať začíname až vtedy, keď už je negativita taká obrovská, že jej tlak nevieme ustáť).

Problém je, že len čo sa začneme cítiť ako obeť, sme po uši ponorení do nízkej vibrácie a treba priveľa energie na to, aby sme si spomenuli na tú vysokú – a tú nám práve požiera naše utrpenie. Všetci nás nechali v kaši, ešte aj to Svetlo. Ergo: Svetlo je slabé. Je nanič. Temnota rulez. 😕

Autorka hovorí o tom, že pomôže rozhodnutie nepustiť sa dole po špirále. Lenže to nie je zrovna jednoduché, pretože nástup na špirálu vyzerá ako bežný každodenný “výkyv”, ktorý dokážeme obvykle ošetriť a vraciame sa do vysokej vibrácie, len čo pominie. A tak som začala špekulovať, čo by pomohlo, aj keď už sme v kaši… a prišli mi tri veci: meditácia, cez ktorú 1. skľudníme rozbúrenú myseľ a nutne si pozdvihneme vibráciu (čiže zasa začíname priťahovať viac Svetla) a 2. navyše stratíme pocit uzavretosti, odhraničenosti voči okolitému svetu, prípadne ak ste takí experti ako ja, tak aj 3. prestaneme hľadať, kto čo zas urobil zle alebo napriek a začneme sa zapodievať vyšším zmyslom v tom, čo sa s nami deje. Keď som mala na stole denne Alzheimera, spievala som mantry ako o dušu. Všetko, čo slúžilo na umlčanie samonasie*acieho vnútorného monológu, bolo vítané…

Takisto, keď už sme v kaši, pomôže všetko, kde stratíme mylnú predstavu o tom, že sme pupok sveta a všetko by malo byť podľa našich predstáv. Mne veľmi pomáha pobyt v prírode, ďaleko od ľudí. V každom prípade sa začať fyzicky hýbať. Kým čučíme na mieste a tíško si meditujeme o probléme a ako nás zožiera, cítime sa zahnaní do kúta a bezbranní, vystavení napospas hrôze. Keď sa začíname pohybovať, meníme sa presne na tú hrôzu s vycerenými zubami, ktorá sa obšmieta naokolo. Okolo nášho problému. A triasť sa môže ten. 😎

Tretia vec je čosi, čo som sa naučila z Harvardu: keď tvoj cieľ vyzerá byť nedosiahnuteľný, nájdi si najlepšiu možnú alternatívu. Takže sa prestaneme upínať na našu predstavu o riešení a ideme si nájsť jeden jediný maličký bodík, ktorým dokážeme pohnúť. A potom ním pohneme. Niekedy bývajú výsledky dramatické – drobnou zmenou sa celá situácia dostane z rovnováhy, v ktorej dnes je a s ktorou nevieme pohnúť, a prepočíta sa do novej podoby, často oveľa riešiteľnejšej… A ak nie, nájdeme si inú malú vec a pohneme tou. A tak hýbeme, kým nezistíme, že 1. nejako sa z nás vytratila negativita, pretože nie sme bezmocní a nútime situáciu reagovať na naše akcie, a 2. situácia sa zmenila na takú, akú vieme uhrať. 🙂 Moja verzia BATNA, Best Alternative To a Negotiated Agreement. Harvard, ďakujem. 🙂