Dnes ráno dávali v rádiu pesničku od Texas Summer Son. Mám ju rada (hlavne ten zvuk koľajničiek či ako sa tomu vraví) a tak som začala počúvať, či by sa nejakým spôsobom nedala napasovať do nášho odpočtu… 🙂 A dala sa:

I’m tired of telling the story
Tired of telling it your way
Yeh I know what I saw
I know that I found the floor

Before you take my heart, reconsider
Before you take my heart, reconsider
I’ve opened the door
I’ve opened the door

Here comes the summer’s son
He burns my skin
I ache again
I’m over you

I thought I had a dream to hold
Maybe that has gone
Your hands reach out and touch me still
But this feels so wrong

Before you take my heart, reconsider
Before you take my heart, reconsider
I’ve opened the door
I’ve opened the door

Here comes the summer’s son
He burns my skin
I ache again
I’m over you

Here comes the winter’s rain
To cleanse my skin
I wake again
I’m over you

Before you take my heart, reconsider
Before you take my heart, reconsider
I’ve opened the door
I’ve opened the door

Here comes the winter’s rain
To cleanse my skin
I wake again
I’m over you

I’m over you..

Nebojme sa bolesti. Bolesť je vec, ktorá prichádza, chvíľu trvá a potom opadne a nechá nás inými – pokojnejšími, možno trochu tvrdšími, ale hlavne vyrovnanejšími. Veľmi často sa najmä vo vzťahoch zo strachu pred bolesťou vrháme do celkom nezmyselných situácií, ktoré nám prinášajú ešte viac bolesti, než keby sme neboli robili nič.

Keď mi nevyšiel môj vzťah, tiež sa mi zrútil celý svet. Stratila som zmysel existencie. Bolelo to ako fras. Ale bolelo to už oveľa dlhšie – mesiace predtým bolel strach, že by mohlo nevyjsť to, na čo som sa upínala ako na spasenie… Nuž, spasená som nebola. 😕 A naučila som sa jedno – keď spadnete tak hlboko, že hocičo vrátane smrti je pre vás už len zvrat k lepšiemu, prestáva existovať strach z bolesti a existuje už len bolesť samotná. A tá sa dá zniesť. Každým dňom je totiž o trošku menšia. To len strach dňami narastá… na bolesť si dňami zvykáme a prestávame ju cítiť.

Ako mi kedysi povedala Gaia, tie naše drobné ľudské emócijky majú svoj začiatok, priebeh a koniec. Takže všetko, čo malo svoj začiatok, bude skôr či neskôr mať aj svoj koniec. Nemá zmysel báť sa začiatku, ale keď nadíde, má zmysel tešiť sa na koniec. 🙂

A pretože dní na countdown ku “koncu sveta” 😛 je celý jeden rok a ja rozhodne nemám až takú zásobu humoru a odľahčenia, ak vy máte niečo, prispejte tým tiež! Použite kontaktný formulár a pošlite svoje nápady. Nesľubujem, že všetko sa dostane na stránku, ale aspoň tie salónnejšie veci by to mali zvládnuť 😛 …