“Byť zraniteľný nemusí byť ohrozujúce. Len treba maž odvahu byť úprimný, otvorený a priamy. To otvára dvere k hlbšej komunikácii všade okolo nás. Vytvára to sebestačnosť a ten spôsob spojenia s inými, aký chceme mať. Ak hovoríme zo srdca, zbavuje nás to ťarchu tajomstiev, čo so sebou ťaháme. A práve tieto tajomstvá nás robia vystrašenými a ubolenými. Keď hovoríme pravdu, sami sebe vyjasňujeme, kam nás srdce vedie.” — Sara Paddison

(Being vulnerable doesn’t have to be threatening. Just have the courage to be sincere, open and honest. This opens the door to deeper communication all around. It creates self-empowerment and the kind of connections with others we all want in life. Speaking from the heart frees us from the secrets that burden us. These secrets are what make us sick or fearful. Speaking the truth helps you get clarity on your real heart directives.)

Ja mám v živote dva spôsoby reagovania na nepríjemné situácie: buď sa zakopem, zatvorím oči a veľmi tuho sa tvárim, že nič také neexistuje (a bojím sa otvoriť oči, pretože by to tam náhodou ešte stále mohlo byť 😕 ), alebo sa do toho vrhnem po hlave a snažím sa čo najrýchlejšie prebičovať na druhú stranu s vedomím, že síce to bude bolieť – ale krátko… No a obvykle ich používam v tomto poradí, pretože čo aké príjemné je to prvé, problémy málokedy zmiznú len preto, že som pred nimi zatvorila oči.

To, čoho sa bojíme, je vlastná zraniteľnosť. Ak sa situáciám nevystavíme, nikdy sa nedozvieme, či sme sa báli oprávnene alebo nie. Veľmi často totiž práve vo víre boja o prežitie zistíme, že nie sme ani spolovice také cintle, ako sme o sebe predpokladali… 🙂