Eprakone – ezoterika a spiritualita

V posledných dňoch čítam stále nové a nové výskumy na Harvarde a to, čo som kedysi považovala za inovatívne, začína vo mne postupne vzbudzovať odpor… ale vďaka tým výskumom som si uvedomila čosi dosť podstatné – obmedzenia ľudskej psychiky.

Poznáte ten vtip, kedy idete večer po ulici a vidíte známeho pod lampou čosi hľadať… Hovorí, že stratil kľúče. “A kde presne?” spýtate sa ho. “Tam v priekope,” odpovie. “No ale tak prečo ich hľadáš tu?!” “Tu je viac svetla, tu sa mi lepšie hľadá.”

Presne toto som za posledných pár dní na tých výskumoch odpozorovala. Pohybujeme sa v svete poznaného/známeho a viac-menej všetko o tomto svete už v istej potrebnej hĺbke vieme. Ale potrebujeme sa aj profilovať… a tak skúmame z toho poznaného niektoré výseky ešte detailnejšie.

A celkom nám uniká tá časť, ktorá dnes patrí do nášho nepoznaného.

Napríklad čítam o tom, ako vedci skúmajú, či súvisí priestorové videnie so sociálnou inteligenciou. Hej, súvisí! Zistili sme, že ľudia, ktorí majú vyššiu sociálnu inteligenciu, lepšie dokážu odhadnúť uhol pohľadu bábiky v modele ako kocky v modele! Heeeeej? A nie je to preto, že proste ľudia s vyšším sociálnym cítením sa ľahšie identifikujú s panáčikom ako kockou? A je to aj naopak? Skúmali ste, či ľudia s nižšou sociálnou inteligenciou neodhadujú lepšie uhol pohľadu kocky než panáčika? No, to nás nezaujímalo…

Alebo ľudia s pocitom viny sú lepší manažéri. Majú lepšie hodnotenia. To značí, že viac a usilovnejšie pracujú. Heeeeej? A nie je to tak, že ich lepšie hodnotia nadriadení, pretože ich pocit viny ich núti vyhovieť aj nad normálny rámec? No, to sme neskúmali…

Oboje je príkladom toho, ako si vo veciach, ktoré už poznáme, vytýčime nový “mikrokozmos” a ten ideme pitvať. Hľadáme tam, kde to poznáme/vidíme, nie kde skutočne treba hľadať. A aby sme nedostali náhodou nápad, že niečo robíme nedobre, nesmieme do veci pustiť logiku, ale len náš záujem.

Ja viem… energia nasleduje pozornosť. Kam uprieme náš záujem, tam potečie všetka naša energia. Kam uprieme náš záujem, v tom sa zdokonalíme. Keď sa budeme rýpať v detaile, zdokonalíme sa v detaile – a zvyšok sveta nepoznáme.

Pri sebarozvoji to môže viesť k tomu, že sa zasekneme a nepohneme ďalej. Je dobré poznať sám seba – ale niekde vo vývoji nastáva okamih, kedy “ja” prestáva byť zaujímavé alebo prínosné, kedy sa treba pohnúť od poznaného k nepoznanému – a tým byť ochotný spochybniť všetko, čo som doteraz považoval za “univerzálne platné”. Budú obdobia, kedy sa niečo nové naučím a potom to budem pitvať do detailu, ale dôležité je nezaviaznuť v nich príliš dlho. Máme k tomu tendenciu, pretože “známe” = “bezpečné” a my sa radi cítime bezpečne a dobre (v zmysle: vieme predvídať dopady).

Takže ja za seba si hovorím, že až začnem skúmať vzťah, ako rýchlo mravec vyňuchá v mojej kuchyni niektorý typ potravy, nastal čas zdvihnúť kotvu a urobiť krok do prázdna. 🙂