Eprakone – ezoterika a spiritualita

V knihe The Art of Navigation popisuje Felix Wolf svoj spôsob pohybovania sa životom/žitia na základe udičiek, kedy človek už takmer nerobí rozhodnutia a necháva sa viesť Univerzom. Pretože v poslednom roku-dvoch frčím na podobnej, aj keď nie natoľko “premakanej” vlne, bola mi knižka veľmi blízka. Zas raz sa potvrdilo, že čokoľvek, čo by som ja mohla povedať niekomu, už predo mnou niekto iný povedal (alebo napísal). Takže sa vytešujem tým, že tá cesta nie je celkom strelená a nemusím slohovať, stačí mi len prekladať 😛 :

Navigácia je alternatívny spôsob života, kedy sme vedení na každom jeho kroku a stále nasledujeme znamenia, udičky, náznaky, signály, pocity. Udičkami môže byť čokoľvek; veľmi často sú to synchronicity (nepravdepodobné, ale zmysluplné náhody) alebo čokoľvek, čo nejakým spôsobom upúta našu pozornosť.

Navigácia je tancovanie s realitou, načúvanie a pohybovanie sa v súlade s hudbou univerza.

Na to, aby sme navigovali životom, potrebujeme pochopiť,  rozvinúť si a nasadzovať úmysel – individuálnu a univerzálnu silu, ktorá utvára život v jeho komplexnosti. Úmysel je založený na našich najvnútornejších presvedčeniach. Môžeme zamýšľať úspešne len to, v čo skutočne veríme. Nestačí len chcieť niečo. Musíme vybudiť svoje presvedčenie,  vízie a ambície, a to robíme tým, že sami seba programujeme do stavu, ako keby sme už náš cieľ zažívali – v jeho plnej šírke. Je to, ako keď herec hrá novú rolu. Musíme sa tváriť, že želateľný stav už sme dosiahli, a zaplaviť naše podvedomie zodpovedajúcimi vnemami.

Existujú rôzne typy úmyslu, ktoré potrebujeme zladiť: náš individuálny úmysel, kolektívny úmysel ľudstva ako takého a univerzálny úmysel. Kým univerzálny úmysel a všeobecný úmysel nášho živočíšneho druhu sú nemenné, môžeme ľubovoľne pracovať s naším individuálnym úmyslom, úmyslom našich priateľov a rodiny a úmyslom prostredia, v ktorom žijeme. (Ja by som povedala, že tu sa pri individuálnom úmysle dotýkame témy slobodnej vôle.)

Len čo máme náš navigačný systém naprogramovaný úmyslom, nabitý nadšením a pozitívnou emocionalitou a tvrdošijne sa ho držíme, potrebujeme bezchybnosť v jeho presadzovaní. To značí, že sa naladíme na úplnú otvorenosť a úprimnosť k sebe samým a pozorujeme život z tejto pozície. Takto sa v hocijakej situácii sa zachováme, ako najlepšie vieme. Bezchybnosť a integrita nám bránia interpretovať navigačné udičky na základe zbožných prianí.

Umenie navigácie nie je len stratégia pohybu vpred v súlade s úmyslom. Je to aj vzrušujúci zážitok “byť v toku” a pocitu prepojenosti. Len čo som sa naučil všímať si veci, nielen že som dostával okamžité rady pri rozhodovaní, ale aj sústavné štuchnutia a pripomienky, že existuje oveľa väčší – a zjavne vopred naplánovaný – rozmer života, než ktorý obvykle vnímam. Synchronicity často vyzerali ako priateľské štuchnutia alebo podporné potľapkanie po pleci zo strany nepredstaviteľne všadeprítomného a láskavého univerza.

Doslova som si predstavil, ako svoju predstavu vyhadzujem do vesmíru, a potom som sa prepol do prijímacieho nastavenia, aby som zistil, či niečo časom “spŕchne nadol”, čo by ju označilo za reálnu možnosť. Ak sme nedostali nijakú mimoriadnu udičku, nebolo sa treba predstave v danej chvíli venovať.

Začal som pozorovať, že sa znovu objavujú príležitostné synchronicity. Spočiatku boli sporadické, neporovnateľné s haluznou úrovňou, ktorú som zažíval, ešte kým bola bublina mýtu okolo Naguala [=Carlos Castaneda] neporušená – ale registroval som ich. Boli to len letmé vnemy, takmer nepostihnuteľné, ale podozrivo vsunuté do každodenného života. Len čo som ich zaregistroval, celkom podvedome som sa naladil na “vyhľadávaciu frekvenciu” a hľadal som všetko, čo bolo nejakým spôsobom zvláštne alebo ku mne “hovorilo”.

Príklady nedokážu dostatočne vykresliť neprehliadnuteľnú povahu týchto vnemov. Môže to byť len hlasný škrek vtáka, ktorý podčiarkne nejakú myšlienku, prekvapivý telefonát od niekoho, o kom práve hovoríte, nálepka alebo billboard so vzťahom k niečomu, čo práve riešite, hodinky ukazujúce 4:44 v okamihu, kedy zazvoní domový zvonček a celé toto dodá na význame prichádzajúcemu návštevníkovi. Alebo zelená vlna cestou na dôležitú schôdzku alebo nečakaný príjem po období plnom výdavkov. Aj keď sa tieto udalosti ešte stále diali len zriedkavo, každá jedna bola iskierkou, ktorá podnietila moju zvedavosť a chuť do života.

Ako sme popisovali každodenné príklady navigácie študentom, sami sme si po prvýkrát naplno uvedomili, do akej miery tento receptívny a interaktívny spôsob života formoval našu realitu. Keď sa okolo nás dialo čoraz viac synchronicít a iných nevysvetliteľných udalostí, ktoré nášmu životu prinášali potrebné informácie, cítili sme prirodzené nutkanie nasmerovávať našu pozornosť navonok, preč od našich myšlienok. Vďaka tomu sa naše zmyslami vnímané prostredie čoraz viac premieňalo na 3D kino, v ktorom sme hľadali udičky, ktoré by nás navádzali konať v súlade s viditeľným scenárom. Naše zmyslové vnímanie zahŕňalo, prirodzene,  naše vnútorné, telesné vnemy i emócie, všetko súčasti toho filmu. A čím viac prvkov filmu začalo dávať zmysel, museli sme  postupne pripustiť možnosť, že všetko prebieha akýmsi nepochopiteľným spôsobom podľa istého scenára. To, čo pre nás kedysi boli problémy, prekážky a iné formy príkorí, sa postupne premenilo na obyčajné navigačné pokyny v našom “filme”.

Ak nevľúdne počasie, dopravné zápchy, problémy s autom, choroby a iné neočakávané udalosti začali narúšať hladký tok vecí, naučili sme sa tieto rušenia akceptovať a integrovať ako súčasť ústredného motívu. A čím viac sme sa vzdávali životu, ktorý sa okolo nás odvíjal, a prestali sme pindať, že by to malo byť celkom inak, o to väčší zmysel veci dostávali a o to priateľskejším sa život stával.

Navigácia je len spočiatku o objavovaní synchronicít a overovaní platnosti náhlych pocitov, znamení, signálov a podobne, ale len čo otvoríme naplno všetky naše komunikačné kanály s univerzom, začína byť nemožné cítiť sa aj naďalej ako nezávislá a samostatná/oddelená jednotka. Mentálna operácia potrebná na to, aby sme vyprodukovali a udržali predstavu oddelenosti, požiera priveľa energie, ktorú môžeme oveľa rozumnejšie investovať do rozširovania nášho vedomia, aby sme zachytili nekonečnú nádheru a komplexnosť života, ako sa nám každým okamihom ukazuje.

Spočiatku neochotne, ale potom s čoraz menším odporom som bol postupne dovedený k tomu, že som akceptoval absolútne všetko, čo sa udialo, ako neoddeliteľnú a zmysluplnú súčasť mojej životnej skúsenosti. A vtedy som spozoroval, že čím ochotnejšie a zvedavejšie som akceptoval zdanlivé príkorie, o to priaznivejšie sa veci vyvinuli – a celá predstava príkorí sa vytratila.

(Celý text je zostavený z rôznych pasáží z druhej polovičky Wolfovej knihy.)

Za mňa: ja svoje udičky rozpoznávam väčšinou fyzicky, cez telo, kedy proste v rámci zákona rezonancie niečo vo mne “zarezonuje” a ja pocítim, že daná vec má hlbší význam. Takto fungujem, čo si pamätám, takže neviem povedať, či je to nejaký vrodený talent alebo silnejšia intuícia, ale niečo tam je. Veľa udičiek dostávam cez pesničky, pretože som “sluchová”, ale často reagujem aj na slová, niekedy aj na písaný text. Úplne najmenej si všímam viditeľné udičky (spomínam si, ako podľa Castanedu don Juan vybral La Gordu do svojej družiny preto, lebo keď ju stretol, nad hlavou jej roj múch vytváral takmer dokonalý kruh; ja by som to napríklad nezaregistrovala). Podstatné je skutočne prestať sa cítiť trápne a hľadať zdôvodnenia, ale jednoducho prenechať kontrolu niečomu, čo nedokážem obhájiť, zdôvodniť a vlastne tomu ani nerozumiem. 🙂 Ale cíti sa to dobre. 🙂 (A potom mi všelijakí Ihderaelovia vrčia, že by som mala navigovať aj cez zvyšné dve energie. Tůůůůdle! 😛 )