V poslednej dobe sa akosi viac podkýňam o tému sebavedomie. Ja som na toto slovíčko, ako šiel čas nahliadala stále inak. Najprv bolo sebavedomie pre mňa len otázkou ukázať, ukázať že sa nebojím, navonok nebojím, aj keď sa v skutočnosti trasiem ako ratlík. 🙂 Potom bolo sebavedomie pre mňa niečím, čo som si spájala s dôverou, vierou. Lenže, čas, ten neúprosný čas, práve ten čas ktorý nie je a je len relatívnym pojmom ma viedol k pochopeniu tohto slova troška inak.
Sebavedomie. Ak ho rozdelím vznikne mi Seba – Vedomie. Teda? Byť vedomým sám seba. Všetkého, čo nás tvorí. A ak hovorím všetkého, tým skutočne myslím Všetkého. Teda? Boha. Lebo on je Všetko vo všetkom. A aj vo mne. So všetkými démonmi, anjelmi, strachmi, povahovými vlastnosťami, pochybnosťami. Áno, práve tie pochybnosti sú o tom sebavedomí, o sebadôvere, o sebaocenení. A s práve posledným menovaným, Seba-Ocenenie mám veru ešte pekný problém. To slovíčko skrýva obrovský potenciál. Presnejšie toľko názorov koľko ľudí, ale? Mne samotnej rezonuje sebaocenenie v tomto kontexte.
Už snáď odjakživa mám dva sny. Sny o maľovaní a sen o štúdiu psychológie. Psychológia ma fascinuje nie pre to že je to možno z časti vedný odbor, ale práve pre tú pomoc, pomoc ktorú ľuďom poskytuje. Je to v istom zmysle liečiteľ, len ten lieči duše. Ak sme v poriadku, psychicky v poriadku je v poriadku aj naše telo. Je v poriadku všetko okolo nás. Odjakživa ma zaujímalo jediné. Človek. Jeho nátura, osud. A aj keď sa to nezdá, som povahou veľmi citlivý človek. V niektorých momentoch som až precitlivelá. A práve táto precitlivelosť ma možno doviedla až sem. Na tieto stránky. Keď som ich pred niečo viac ako pred dvoma rokmi objavila, bola som očarená. Očarená tou zmesou ľudí, pováh a schopností ktorými ovplývajú. ( chanelling, výklady kariet, liečenie rukami, liečenie kameňmi atď. ) A tak som sa s nadšením pustila do komentovania. Udalosti môjho povedzme osobného života sa medzičasom začali akosi prirýchlo meniť a tak aj tieto stránky boli jedinou útechou, silou, ktorá ma dokázala na mojej životnej ceste viesť ďalej. Ako šiel čas, neustále som sa sama seba pýtala. Prekristové rany, čože ja už len na týchto stránkach robím? Veď neviem nič. Nevidím paralelné svety, astrálne necestujem, karty sú pre mňa iba prekrásne pomaľované obrázky, kyvadlo? A to je čo? 🙂 Liečenie rukami? Ale ako, keď ich mám stále studené ako žabka. 🙂 Potom sa stal malý zázrak a Vy všetci ste ma začali pomaly začleňovať medzi seba. Niektorí menej, niektorí viac. S niektorými som priateľkou aj v osobnom živote s niektorými som len v takomto kontakte cez blog. Ale tí, tí ktorí ma kontaktovali aj cez email boli pre mňa najväčším prínosom. Tam, niekde tam som spoznala, že mágus nemágus, je to iba človek. Vzdelaný ne vzdelaný aj ten vzdelaný ma jedinú túžbu. A ňou je túžba po Láske, po šťastnom, plnohodnotnom živote. Vo dvojici, časom aj v trojici. 🙂 Nejako cez Vás všetkých som pochopila, že všetci sme iba ľudia, a ako takí sme práve najkrajší. A niekde tam sa vo mne zrodil nápad, že už len vypočutím, vypočutím si životného príbehu povedaním obyčajného slovíčka ” Chápem, rozumiem Ti ” pomôžem viac, ako predstieraním, že viem kadejaké čarodejnícke habakuky. 🙂 A prosím, neoponujte mi tí, ktorým som s tých kariet veštila. A náhodou sa aj zadarilo. To vôbec nie je moja zásluha. Ale len a len Vaša, že ste dokázali uveriť, že všetko bude dobré, pretože už to dobré je! Tak ako to práve je! Ja týmto darom skutočne neovplývam, ale čím ovplývam? Je dar vcítiť sa do pocitov, myšlienok iných ľudí. Možno je to len vďaka mojej extrémne vyvinutej citlivosti ( ktorú sa mi doteraz v celku úspešne darilo maskovať ) mne skutočne stačí čítať a ja sa viem naladiť na pišúceho a ešte ak hovorí o svojich bolestiach, viem z akéhosi nadhľadu určiť čo ho to teda vlastne najviac bolí. Nemyslite si prosím, že pre niekoho, kto sám sebe veľmi neverí, je to ľahká cesta, prijať to. No ani toto mi nezabránilo ísť si po tejto svojej ceste pekne v tichu osamote. A? A časom a v túto chvíľu to už je istota, som sa vlastne dostala k svojmu poslaniu. Poslaniu, ktoré chcem, túžim napĺňať najlepšie ako viem. A čo to je? Pomáhať v bolesti, v trápení, s čímkoľvek najčastejšie však z “trápením” vo vzťahoch. A aj keď nie som vyštudovaný psychológ, a v tejto inkarnácii už asi nebudem. Nie len preto, že mi to moja nielen moja finančná ale aj rodinná situácia nedovolí, ale jednoducho už je to len z jediného prostého dôvodu. Nepotrebujem to. Na počúvanie iného, blížneho, počúvanie Srdcom prosto vysokoškolský diplom nepotrebujem. A komu, chcem poďakovať za toto moje uvedomenie si samej seba?
Mojej priateľke. Snáď jedinej skutočnej priateľke ktorú mám. Keď sme sa spoznali, bola na tom čo sa psychiky týka, rovnako ako ja. A ako sme sa tak obe vzájomne ťahali za uši, a snažili sa tento Život, túto inkarnáciu Žiť a nie iba prežívať, stalo sa, že som sa nevyhla tomu, aby som jej občas nedala radu, ktorú som už mala odskúšanú, prežitú na sebe. A aj keď som chápala, že jej život nie je mojím životom, predsa, predsa som v hĺbke srdca vedela, že aj keď ma svojho času nepochopila, predsa, predsa som jej pomohla. Lenže, bola som naučená, že za svoje slová, za to že som, som nedostala poďakovanie a tak som aj tento svoj dar nerozvíjala. Naopak, snažila som sa ho potláčať, pretože som nechcela zasahovať do plánov boha ktoré s ľuďmi ktorí ma požiadali o pomoc mal. Ale? Predsa, predsa som si teraz istou. A prečo? Minulý týždeň ma poprosila, či by som nemohla pomôcť jej ďalšej priateľke, ktorá sa trápi. Trápi kvôli láske. Naoko stratenej láske. 🙂 Aj napriek boju, vnútornému boju s tým, že zasa budem riešiť niekoho komu môžem nesprávnym výberom slov ublížiť, som zvolila a pomoc prisľúbila. Bolo to kvôli nej, ale ako to už býva, skôr, skôr iba ona nástrojom k tomu, aby som konečne tento dar prijala a pekne s ním pracovala. Po dvoch dňoch mi nemenovaná priateľka ďakovala, ďakovala, že vidí obrat v správaní. Že vidí obrat v postoji. Že sa už tak nebojí. A to všetko len preto, že som sa jej ujala. Bránila som sa, no keď mi tá žienka sama napísala niečo podobné, pochopila som, pochopila že áááno, toto toto je prosto moja cesta.
Tak spoveď mám za sebou. A teraz? Teraz je na rade to poďakovanie. S úprimného srdiečka Ďakujem všetkým, ktorých som na tejto ceste, na týchto blogoch stretla. Moje úprimné poďakovanie patrí administrátorke tejto stránky, patrí všetký, ktorých som si tu obľúbila a donedávna som nechápala, že aj oni si obľúbili mňa. 🙂 S úprimného srdiečka Vám Všetkým chcem poďakovať za to, že ste mi všetci, ukázali jediné. Že jediné, za čo naozaj stojí stáť, “bojovať” je svoje právo na šťastie, Lásku, šťastný život, prežitý zmysluplne. Že sme prosto na jednej lodi. Že sme iba obyčajní ľudia, nech už máme akékoľvek dary. Že ste mi všetci boli oporou aj keď to vôbec netušíte. A že som aj vďaka Vám dospela k rozhodnutiu, že jednoducho si pôjdem vlastnou cestou. Aj keď sem budem naďalej rada chodiť, prídem Vás občas pozdraviť, no už je čas ísť ďalej svojou obyčajnou, človečou cestou.
ĎAKUJEM … Ste pre mňa všetci prekrásny ako Sen. Ako Sen, ktorý sa naplnil.
Precítila lilah správne slovíčka Sebavedomie, Sebadôvera, Sebaocenenie? Uvidíme, čas. Iba ten Čas, ktorý vraj nie je, ktorý je vraj relatívnym pojmom jednoducho ukáže. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor