Pokračujeme  témou koreňovej čakry z knihy Anodey Judith:

ZAHRAJME SI PREDSTAVU

Na chvíľu sa vžite do kože novorodeniatka. Práve ste opustili hrejúcu a tmavú maternicu kde vám bolo všetko zabezpečené a vynorili ste sa do oslňujúceho svetla a chladu. Otvoríte svoje oči a vidíte rozmazané obrazy, zvuky počujete oveľa hlasnejšie ako predtým. Máte strach a ste hladný. Základný inštinkt potiahne vaše ústa k prsníku a vy začnete sať vašu prvú šťavu života, teplé mlieko prúdi do vášho prázdneho bruška. Ukľudníte sa, dočasne sa cítite v bezpečí. Začali ste svoju cestu naprieč životom tou najťažšou úlohou – narodením.

 Cieľom v tomto čase je pomôcť dieťaťu úplne prísť do jeho tela, vyvinúť pocit dôvery v rodičoch a pocit bezpečia vo svet navôkol. — Stanley Keleman

Počas našich prvých mesiacov života nedokážeme nič urobiť sami. Ničomu nechápeme a nemáme skoro žiadnu kontrolu nad našim telom či nad tým čo nás obklopuje. Nedokážeme rozprávať, nechápeme reči okolo nás a pritom náš život závisí od toho, či sú naše potreby uspokojené.

Aj keď  postupne zvládneme niektoré jednoduché úlohy je toto náš základný stav počas prvého roku života. Uspokojenie našich potrieb je mimo našej kontroly ale napriek tomu všetko potrebujeme. Cítime desivý pocit, ktorý v maternici nebol prítomný. Nedostávame všetko automaticky tak ako to bolo v maternici. Cítime obdobia hladu, zimy, nepohody a bolesti.

Podľa toho či sú naše potreby zázračne uspokojené si vytvárame náš základný psychologický vzťah ku svetu: dôveru či nedôveru. Pretože nechápeme mechanizmus uspokojovania našich potrieb (plač je v tomto štádiu automatický a nevedomý) otázka dôvery verzus nedôvery sa stáva základnou skúsenosťou nášho ja. Toto predstavuje náš prvý hmlistý pocit o tom či sme tu – na svete – radi.

Dôvera alebo nedôvera predstavuje základný prvok programu našej prvej čakry, vytvára základ pre všetky nasledujúce programy. Dôvera umožňuje telu roztvoriť sa z jeho stiahnutej polohy, umožňuje bezpečnosť a kľud, podporuje spojenie, spájanie a skúmanie. S dôverou sa inštinkt prežiť stáva uspokojeným a získame pocit emocionálnej pohody. Pokiaľ máme istotu že svet je priateľské miesto, máme pocit toho že budeme žiť. Bez dôvery sa neustále cítime v ohrození.

Hmota potrebná na prežitie sa získava zvonka. Je nám poskytnutá našimi koreňmi – rodičmi, opatrovateľmi, rodinou. Miera úspechu rodičov v tejto úlohe vo veľkej miere závisí na tom aký druh podpory mali oni sami počas detstva a ako veľmi ich podporuje systém v ktorom žijú počas nášho detstva. Sú starí rodičia nápomocní a podporujúci? Má rodina dostatok financií na starostlivosť ? Potrebuje matka pracovať? Stravuje sa vhodne počas tehotenstva a dojčenia? Odpovede na tieto otázky majú vplyv na vývin prvej čakry.

V prvých mesiacoch nášho života reaguje naša nervová sústava inštinktívne. Signály prichádzajú z vnútra tela – hlad, chlad, nepohoda – a sú oznamované spontánne buď pohybom alebo plačom. Vaše vedomie ešte nie je dostatočne vyvinuté na blokovanie prúdov energie. Sme načisto otvorení lebo sme sa ešte nenaučili odfiltrovať nechcené veci. Naše telíčko je doslova zaplavené životom a nábojom. Z tohto štádia utvárame našu prvú čakru a začiatky nášho ja.

PROSTREDIE AKO JA

Pre vyvíjajúci sa plod je maternica prvým zážitkom tela, prvým domovom a prostredím , činnou pôdou z ktorej sa vynára život. Z tohto dôvodu má toto prostredie dôležitý a častokrát prehliadnutý vplyv na vývin prvej čakry. Rovnováha vo výžive matky a jej emocionálne stavy počas tehotenstva majú efekt na štruktúru osobnej zóny dieťaťa. Keď je maternica tesná, plod sa naučí zmenšiť svoje telo. Keď sa matka bojí či je napätá, chemikálie pretekajúce maternicou podporujú vyššiu úroveň energie, ktorá sa stáva normálnym základným stavom pre plod vnútri. Keď matka požíva látky ako tabak, alkohol, alebo drogy dieťa vnútri ich užíva tiež.

Pôrod je bránou do života a začiatok individuality. Je prvým krokom nášej cesty naprieč životom a poznačuje pocit ktorý z tejto cesty nadobúdame. Ale dojča si ešte nejaký čas nevšíma jeho individualitu. Počas prvých piatich-šiestich mesiacov dojča zostáva v stave spojenej identity a neuvedomuje si jeho oddelenie. Telo, hlas, dotyk a prítomnosť matky sú súčasťou zjednoteného, nediferencovaného zažívania života.

Stav prostredia a stav matky sa doslova stávajú prvou vlastnou skúsenosťou. Keď je matka vrúcna a pozorná, prostredie pohodlné a podporujúce tak taký pocit máme aj zo seba. Náboj ktorý nami prechádza je hrejúci, vzrušivý a pozitívny. Keď je matka chladná a krutá, prostredie bolestivé sú naše prvé skúsenosti života a seba negatívne. Toto naprogramovanie poskytuje základný stavebný kameň pre všetok ďalší vývin a je dôvodom, preč sa problémy prvej čakry prejavujú vo všetkých nasledujúcich čakrách.

Keď signalizácia nášho tela (napr. plač) vytvára pocit úľavy v podobe jedla, tepla a pohodlia súvislosť medzi vnútrom a vonkajškom zostáva nezlomená a tento spojený stav s matkou pokračuje kým nedosiahneme dostatok sebauvedomenia a motorických schopností na to aby sme sa začali oddeľovať. Keď dieťa nie je schopné uspokojiť svoje potreby vytvára rastúcu nedôveru voči vonkajšiemu svetu, odpája sa od vnútorného sveta a vytvára sa tým v jadre jeho bytosti pocit bezmocnosti a neprimeranosti. Potreba stálosti vonkajšieho a vnútorného sveta je v novorodencovi mimoriadna počas nasledujúcich rokov, hlavne počas obdobia bez rozlišovania. Keď sa naše inštinktívne impulzy nedomôžu vecí ktoré potrebujeme na svoje prežitie, učíme sa im nedôverovať, či ich ignorovať, a pritom vnímame svet ako nepriateľský. A ak nedôverujeme našim základným inštinktom staviame sa proti hlbokému jadru nášho fyzického bytia. Stavia nás to proti našej zemi a prírodnému svetu.

Erikson nazval tento prvý boj života dôvera vs. nedôvera, a opísal jeho zdravý výsledok ako pocit nádeje. „Nádej je trvajúce presvedčenie v dosiahnuteľnosť prvotných prosieb.“ Nádej nám dáva sebaistotu, nadšenie, pozitívne myslenie a chuť do života. Je dôležitým základom potrebným na rozkvet a pohyb dopredu.

Vývinové úlohy sa v tomto štádiu sústreďujú na naučenie sa ovládaniu tela ako základného vozidla pre život. Uvedomovanie, klesajúce zo siedmej čakry, je najprv sústredené na samotné telo – dieťa objavuje jeho ručičky, chodidlá, pršteky na rukách a nohách. Inštinktívne sa naučí sať, uchopiť, prevaliť sa na bok, sadnúť, plaziť sa, liezť a chodiť. Dieťa sa tiež učí robiť styky s fyzickým svetom uchopením a hýbaním objektmi, naučí sa zaobchádzať s fľašou či pohárom, využíva stranu postieľky na to aby sa postavilo. Postupne sa naučí, že predmety ďalej existujú aj keď ich nevidí. (G: Prestane im byť smiešna hra: Kde som?-zakryjete tvár-Tu som!-odkryjete tvár)

Program prvej čakry je predslovný, predkoncepčný, reflexívny a inštinktívny. Piaget ho nazval senzoricko-motorickým obdobím, keď vnímame zmyslami a naším cieľom je motorický vývin.

Zhruba v šiestich mesiacoch nastane úžasná zmena. Dieťa si sadne a prvý raz sa z vlastnej stane zvislým. Čakry sa tým nahromadia jedna na druhú a energia nimi začína prúdiť nahor. Rodičia si často všímajú zvýšenú bystrosť a čulosť v dieťati. Sed rozširuje pole očného vnemu a tým aj veľkosť sveta, označujúc tým začiatok druhej čakry.

Ale ďaľší vývin prvej čakry pokračuje – zvyšuje sa hmotnosť, vyvíja sa motorická koordinácia, posilňujú sa nohy ako príprava na chodenie. Čoskoro sa dieťa plazí, lezie a chodí – nakoniec stojí na vlastných nohách s určitou mierou zvislej nezávislosti. Podstatné stavebné kamene individuálneho života boli zasadené a dieťa je pripravené preskúmať svet pomocou jeho zmyslov a pomocou pohybu – vzrušujúci svet druhej čakry sa mu stal otvoreným.