Za nápad pre tento článok vďačím Dušanovi – a to absolútne v dobrom, hoci on si to pravdepodobne myslieť nebude, odkedy som ho vypoďkala za dvere svojho príbehu. Ale poslal video pre odpočet, ku ktorému som ja dopísala do článku svoj komentár. Mala som problém nájsť vhodný nadpis. Na to Dušan napísal do komentárov: “To ale dokáže jeden nadpis potrápiť myseľ (zámerne som nenapísal ľudskú 😆 ).”
Keď som to videla, prvá reakcia bola, že sa mi zdvihlo obočie a zastavilo sa až niekde na zadku. Zasa nič k veci, ale k človeku, čo písal. Zabolelo to; vždy ma zabolí, keď ma niekto nemá rád. Už na tom pracujem, ale ešte stále to je tak.
No a keď už som tak pekne emotívne reagovala, okamžite mi napadlo odpísať mu, že niekomu môže aj záležať na tom, čo vypustí z úst.
A v tom okamihu nastúpil vnútorný monológ.
“Keď mu odpíšeš, otváraš mu dvere do svojho príbehu.”
“Ale to ja nechcem. Ja si do príbehu zbytočné drámy už pustiť nemienim.”
“Tak ale potom nekomentuj.”
“Lenže mňa to myká. 😦 “
“No a? Čo sa zmení, ak odpovieš? Bude niečo inak – alebo sa len odreaguješ?“
“Noooo… asi sa len odreagujem. Nič sa nezmení. On sa nezmení; z nejakého dôvodu to nedokáže. Zatiaľ.”
“Aspoň že si tam hodila to zatiaľ… Takže ak vynaložíš energiu na odpoveď, vytvoríš tým medzi vami energetické puto, ktoré ti bude odčerpávať energiu. A nič v tejto transakcii ti ju nepridá.”
“No a to, že by som sa odventilovala?”
” 🙂 Ale ty dobre vieš, že si potom budeš prichodiť hlúpa, pretože si porušila niečo, čo hlásaš? 🙂 “
” 😀 Čort adín, ugavaríl miňjá. Máš pravdu. Vydám a nedostanem. Negatívna bilancia.”
“A on dostane presne tú pozornosť, kvôli ktorej to písal. 🙂 “
“Tú už dostal, nie?”
“Dostal, lenže zatiaľ neopustila hranice tvojho príbehu. Ešte ho neposilnila. Tak ju presmeruj na niečo užitočnejšie.”
“Napríklad?”
A tak som šla a napísala tento článok. 😉 Keď ktokoľvek povie čokoľvek, čo sa nás dotkne – tá emotívna reakcia je naša. A pretože je naša, mohli by sme ju mať pod kontrolou. Buď mu umožníme spustiť ju, alebo mu to neumožníme.
Väčšinou neumožňujem. Ale to sú také tie drobné mikroústrky, ktoré sa niekde v organizme zbierajú. Mám dobrý pocit z toho, že som nezareagovala, ale nie je mi to prirodzené. Moja prirodzenosť je alfa-samec: rozvláčiť protivníka v zuboch. Hneď a zaraz. A odkráčať z bojiska s vysoko vztýčeným chvostom.
No v rámci nevyužitých potenciálov mám aj ten, že nezareagujem. Tak si ho postupne rozvíjam. Necíti sa to dobre; cíti sa to správne. (A to je niekedy sakramenský rozdiel. 😕 ) Zakaždým, keď sa ovládnem, dostávam z toho prílev energie a vnútornú spokojnosť – a na pozadí sa ukladá ďalší mikroústrk. Takto sa zbierajú, až raz pohár pretečie a ja totálne vypením… A viete, čo? Na konci toho vypenenia sa cítim dobre… a moja energia vzrastie. 🙂
Neviem, či je to tá správna cesta, ale je to ako tie zemetrasenia – kontinentálne platne sa po sebe posúvajú a nič, ale keď už je napätie priveľké, tak sa zatrasú. Napätie sa uvoľní a zasa pohoda.
Keď je to dosť dobré pre Prírodu, je to dosť dobré aj pre mňa. 🙂 A postupom času tie situácie snáď prestanem vnímať ako mikroústrky. Už dnes mám pocit, že ich beriem viac ako testy, či to znova zvládam… 🙂
Síce zo mňa tolték nikdy nebude, ale je to aspoň zábava. 😛
P.S. nedeľa, 3.6.2012: Dnes ráno som si uvedomila, že som mala ešte inú možnosť “reagovať”, ktorú som nevyužila – spätnú väzbu:
“Vlastne som nevyužila všetky svoje možnosti.”
“No to to teda trvalo!”
“Nepindaj, veď som na to došla. Mohla som mu napísať “Keď hovoríš to-a-to, vyvoláva to vo mne pocit, ako keby si sa mi poškleboval, a to mi nie je príjemné.” Myslím, že je to z asertivity alebo transakčnej analýzy alebo z NLP, neviem…”
“A záleží na tom?”
” 🙂 Nie. Vieš, keby som to použila, tak udržiavam konverzáciu v chode a môžeme sa postupne na seba nakmitať – mohol by sa nabudúce zasprávať inak, keď už bude vedieť, čo to u mňa vyvolá. Počkaj… ale ja nechcem, aby bolo nejaké nabudúce…. Ja som ho zo svojho príbehu vyhodila! Takže vlastne nemalo zmysel reagovať týmto spôsobom.”
“…”
“No, vyhodila… Ty, to je průser… Otec ho zo svojho príbehu nevyhodil; Otcovi stojí za to – a ja som ho vyhodila… Dokelu, kto som, aby som robila rozdiely tam, kde Otec rozdiely nerobí?!“
” 🙂 “
Takže toľko moje najposlednejšie poznanie vo veci “Dušan”. A Kryonovi bozkávam ručičky za zarozvíjanie mojej schopnosti hľadať to spoločné v tom rozdeľujúcom. 🙂
P.P.S.: No a aby to nebolo celkom také cukríčkovoružovosladučkohebučké 😉 , ako som si to na záver prečítala celé, všimla som si jedno – že stále rozmýšľam nad tým, ako by sa mal zmeniť Dušan… A o mne ani slovo… To som to teda dopadla! 😆
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
dik za rozosmiatie a nazorna ukazka ako sa to deje podobne aj u mna 🙂 – “najradsej by som tej osobe plesla… o.k. neplesla,ale aspon svacla palacinkarom,mozem?…..a ked sa na to kuknes ze je to skuska,ci reagujes rovnako,plesnes?..noooo nie,neplesnem, podakujem? ….uz si to nevsimam,nech si zije ako chce…vsetci sme si rovni….kazdy ma svoju cestu…..ale nech sa vyhyba tej mojej 🙂 ……atd,atd,atd
Páči sa miPáči sa mi
Mne to tentokrát od Dušana absolútne neprišlo, že Ti chce Helar ublížiť…Skôr som mala pocit, že tým svojim dodatkom : (zámerne som nenapísal ľudskú 😆 ) chcel povedať – si fakt dobrá, si už inde, vývojom vyššie…aj keď možno si zapreháňal tým, ale mám pocit, že to myslel v dobrom. Ale je pravda, že yo je moje vnímanie a pravda to nemusí byť…
Páči sa miPáči sa mi
Ja len rýchlo zasiahnem, aby sa z tohto tu nestala diskusia o tom, čo Dušan chcel alebo nechcel… Tento článok nie je o Dušanovi, ale výlučne o mne a mojej reakcii. Nad mojou reakciou má Dušan nulovú kontrolu. Naštartoval síce môj vnútorný monológ, ale tým jeho tvorivá rola 😛 skončila.
Páči sa miPáči sa mi
Sun nechcem to nejak pitvať, ale u mňa osobne je to tak, že keď svoju pozornosť nejakému človeku venujem hl. ak sa spája s citovou reakciou tak mu tým istú časť “kontroly” nad svojimi citmi, pocitmi, emóciami…dávam či prepožičiavam. Hoci len na chvíľu.. Či blbosť? Čo to potom je?
Páči sa miPáči sa mi
Hej, tiež to vnímam tak, že ak niekomu umožníme, aby nás naštval, urazil alebo sa nás dotkol, tak sa vlastne “obeťujeme” a odovzdávame časť kontroly jemu. Preto sa toho aj snažím(e) zbaviť. :-). Ide mi o to, aby sme diskutovali o našich reakciách, nie o úmysloch niekoho, do hlavy koho aj tak nevidíme. 🙂 Poznám podľa seba: tiež radšej rozoberám iných ako seba samého. Dá sa o nich hovoriť celé hodiny bez toho, aby boli prítomní… Ale pritom nehovorím o nich, ale len o predstave, ktorú som si o nich urobila… Ale ja už nechcem. Je jedno, aký je ten druhý a aký úmysel mal, pokiaľ som sa ja zachovala ako etnický blb. 😕 “Ja som sa zachovala” – nie “on ma zachoval”. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ja si u seba neustále lámem hlavu s tým nereagovaním a neviem zistiť, kde sú u mňa tie hranice, kedy sa to cíti správne. Mám pocit, že zbieranie, zbieranie, zbieranie a nakoniec vykypenie /ktoré môže byť už totálne nekontrolovateľné/, môže ublížiť viac aj mne aj druhej osobe, aj keeeď… Možno práve to riadne zemetrasenie dá energeticky naše spoločné “veci” do poriadku. Ja neviem. Stále bojujem s tým, aby som niečo nepotláčala, necíti sa mi to ani dobre, ani správne.
Možno by som si mala zvoliť inú formu ventilácie, dajme tomu bez reagovania, ale niečo, na čo som u seba ešte neprišla, že by to fungovalo /a to som už kričala do vankúša dla tvojho článku tak, že ešte na druhý deň ma bolelo hrdlo 😀 Ale bolo mi to neprirodzené a mala som pocit, že nekričia moje emócie ale že sa len tak tvárim.
Na druhej strane to nezareagovanie v konečnom dôsledku sa cíti aj dobre, veď keď môže byť človek na seba potom pyšný, no nie? Ale moja dilema: je to naozaj aj správne?
Páči sa miPáči sa mi
🙂 “je to naozaj aj správne?” Správne vzhľadom na čo? 🙂 Neexistuje univerzálne “správne”; správnosť sa vždy odvodzuje od cieľa, ktorý práve sledujeme. Práve. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Trochu mi to objasnilo a vlastne som to aj takto poňala, to bola taká moja vlastná dilema na moje vlastné ne/zareagovávanie :D, keďže ma článok oslovil a v ňom aj táto veta :”Necíti sa to dobre; cíti sa to správne”. A ďakujem aj za ukážku vnútorného monológu, bolo by dobré ho vždy počúvať a vnímať. 😀
Páči sa miPáči sa mi
Tá veta značí asi toľko: “viem, že to je presne to, čo treba urobiť, aby som sa dostala dopredu, ale je mi to cudzie, pretože to nie je moja podstata”. To značí, že nerozvíjaš svoju hlavnú silnú stránku, ale doplnkovú stránku, ktorá ťa potiahne/potlačí dopredu v mnohých ohľadoch, ale robíš to z vlastnej voľby, nie preto, že by ti to bolo prirodzené. Prirodzene máme tendenciu venovať sa skôr svojim silným stránkam a ich rozvíjaniu a tie slabé potláčať alebo vytesniť; vtedy sa to “cíti dobre”. 🙂 Nikoho nenapĺňa nadšením, keď sa musí tlačiť do vykročenia z vlastnej zóny komfortu. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
No a teraz mi došlo ešte jedno: spomenula som si, ako Castaneda opisuje toltécke “strácanie ľudskej formy”. Tiež tých bosorákov v procese strácania ľudskej formy popisuje ako nepríjemných a popudlivých. Možno tiež takto silou vôle nulovali svoju zónu komfortu, niekde na pozadí sa zbierali mikroústrky a potom nadišla chvíľa, keď si to niekto parádne obkakal. 😛
Páči sa miPáči sa mi
Podľa tvojho prvého komentu mi teraz moja dilema docvakla 😀 . Pravdepodobne nemám jasný cieľ, ešte som ho pre seba neobjavila, zatiaľ viem len to, že správne sa mi to necíti, keď v tej chvíli nereagujem /neventilujem/ a v tej chvíli potlačím, správne sa mi to necíti, keď reagujem /ventilujem/ a beriem niekoho do svojho príbehu, neviem, ako sa to robí, keď ventilujem okamžite a do svojho príbehu daného človeka nevpustím.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Tým, že sa venuješ nie tej situácii, ale tomu, prečo v nej vôbec reaguješ. Proste to odstalkuješ ku koreňu a ten ošetríš. To potom vymaže všetky budúce rozhodenia. Teda, v teórii. V praxi mi to ide akosi horšie. 😉
Páči sa miPáči sa mi
😀 Áno, ale aj tak mám pocit, že sa môžme dopracovať každý svojím spôsobom k nejakým ventilčekom, ktoré si v prípade potreby otvoríme /každý má na to iný kľúč/ a vyfučíme 😆 a aby sme to nemali zase moc jednoduché, tak by sme stalkovali, prečo bolo nutné dnes ventilček otvárať, a keby sme to ošetrili až ku koreňu, tak na budúce by sme ventil v danej situácii mohli nechať zatvorený. Mám pocit, že mnohí ste už taký ventilček sem/tam objavili /dýchanie, poklopkávanie,…/ alebo moc fantazírujem? 😀
Takto by sme ventilovali, nič by sa v nás nezbieralo a nemuseli by sme za každú cenu reagovať. 😀
Páči sa miPáči sa mi
No, ved to je prave to, ta prax.
Uvedomenie si problemu u seba, ak ma rozhodi nejaka situacia ci clovek ci cokolvek … fajn, to ide.
Osetrit to pre danu chvilu nejakym svojim ventilcekom… to by tiez slo.
Ale dopatrat sa ku korenu, zdroju, povodu… ci uz stalkovanim alebo inym sposobom… ach, jaj… tu sa akosi neviem pohnut dalej.
Páči sa miPáči sa mi
Teraz som si uvedomila, že sa možno zle vyjadrujem. U mňa “stalkovanie” neznačí nejakú určitú techniku, ale čokoľvek, čo ide na koreň veci podľa vonkajších prejavov. Niečo ako “hĺbková analýza”, len to zas znie tak “technicky”.
Páči sa miPáči sa mi
Nie, vyjadruješ sa dobre, všetko je pochopiteľné. To skôr ja mám problém. Nemyslela som práveže stalkovanie ale naopak tú techniku, ktorá by vedela aktuálne vyventilovať tlak z emócií. Techniku, ktorá by ošetrila a následne by umožnila 2 veci:
1. neostal by ten vnútorný tlak, ktorý by sa vypustil neskôr s ďalšími tlakmi s rizikom nekontrolovanosti alebo by sa nevypustil a ostal by vo vnútri s rizikom prejavenia sa choroby
2. vďaka vyventilovaniu môžem podľa svojho vedomého rozhodnutia reagovať alebo nereagovať bez prílišnej emocionality, nevpúšťam si daného človeka do svojho príbehu.
Ako napríklad to dýchanie a nasledné kričanie na ventiláciu hnevu z minulého článku, to ma oslovilo, ale ako som písala, ešte by to u mňa niečo chcelo /a nedá sa chodiť všade s vankúšom a kričať kadetade 😀 /.Jasné, že stalkovanie by v tom malo naďalej svoje nezastupiteľné miesto.
A možno si takúto techniku nájde človek, ktorý má svoje korene vecí už ošetrené, aby ho to práve vďaka silným emocionálnym reakciám motivovalo nadalej riešiť vecičo najhlbšie.
Páči sa miPáči sa mi
😀 Možno by nebolo odveci spraviť si v niektorých situáciach, kde nechcem kričať reálne, spraviť si dvojníka na vykričanie, inšpiroval ma dvojník na plakanie 😉
Páči sa miPáči sa mi
Ďakujem Ti Dušan za tento článok, aj keď autor je iný. 😆
Páči sa miPáči sa mi
Chcem sa opýtať v poslednej dobe mám dilemu pri stalkovaní hlavne čo sa týka dostať sa ku koreňu “veci”. Ide o to, že dajme tomu pátram po “emócíí” alebo “pocite”…Od pocitu resp. emocii prídem k myšlienke za ňou/ním. Ale teraz nastane dilema. Tu som sa zasekla…ako viem či je to len moja ego myšlienka alebo intuícia?Ako keď moja duša (teda to čisté, intuitívne vedenie) je prekryté “nečistotami” a nánosmi – skresleným vnímaním, cez kt. vnímam a počúvam…Ako viem či “to niečo” je to čisté (intuícia) alebo len myšlienka. A ešte k tomu je zlá a negatívna….Neviem či píšem dosť zrozumiteľlne a dúfam, že nemiešam hrušky s jablkami….Ako to prosím rozlišujete…????:( Dík za názor a lepšie pochopenie…
Páči sa miPáči sa mi
Aljoska,
neviem, či som správne pochopila, ale netreba sa snažiť za každú cenu ísť okamžite na koreň veci. Niekedy pomáha postupne, vrstvu po vrstve, odstraňovať problém – na tej rovine, na ktorej ho práve ošetriť vieš. A keď máš pochybnosti… nesnaž sa racionalizovať, zdôvodňovať si to, ale skôr ísť na úroveň fyzického pocitu v tele. Prípadne si to vytestuj nejakým spôsobom – kyvadlom, kineziologicky alebo hocijako inak. Skutočne podstatné veci bývajú tie, ktoré v nás budia strach a odpor, nechuť riešiť ich. Tým sa naša “výkladná skriňa” bráni tomu, aby sme ju prearanžovali. Čiže ak riešiš niečo a nebolí to alebo to bolí preto, že ti to urobil niekto iný, tak si na nesprávnej úrovni a potrebuješ ísť hlbšie, na úroveň, kde sa sama sebe prestávaš páčiť. 🙂 Vtedy vieš, že pracuješ skutočne na niečom, čo ťa obmedzuje. Obmedzenia si vytvárame totiž na to, aby nás chránili pred bolesťou. A jediný spôsob, ako ich strhnúť, je prežiť naplno tú bolesť – naposledy. (Si aspoň myslím.) Vziať hrôze jej hrôzu. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ďakujem Sun. Presne čo si napísala: “Čiže ak riešiš niečo a nebolí to alebo to bolí preto, že ti to urobil niekto iný, tak si na nesprávnej úrovni a potrebuješ ísť hlbšie, na úroveň, kde sa sama sebe prestávaš páčiť. 🙂 Vtedy vieš, že pracuješ skutočne na niečom, čo ťa obmedzuje.”…V tomto mám celkom jasno. Viem sa dopátrať ku koreňu veci ak sa jedná o “tieto” záležitosti. Ale teraz je to o inom. Ono ten pocit či emocia či myšlienka (fakt neviem čo predchádza jedno či druhé:(((() je spojené so strachom a silným, nie o seba o niekoho iného…A neviem sa zatiaľ dopátrať či to je len nejaký “vsugerovaný” strach alebo či to je niečo iné. Možno to je niečo oveľa hlbšie ani neviem čo. Viem, že môj problém je STRACH…Musím čistiť a čistiť a postupne odlupovať vrstvu po vrstve až možno sa mi veci ukážu a budem jednoznačne vedieť o čo vlastne ide…Rozlíšiť “čisté” pocity od tých “nečistých” kt. odzrkadlujú viacmenej tie nánosy spoločnosti, výchovy a kadečoho iného….
Ďakujem za niektoré vyjasnenia:) a pekný deň:)
Páči sa miPáči sa mi
Ja. Ťa. Mám. Rááád. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ak to bolo určené mne, tak dúfam, že takto zrovna nie. 😉
Páči sa miPáči sa mi
😀 :oosp: Nie, ale kedy aj, je to úplne jedno. My sa nikdy nestretneme. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ako dávate do WP komentov kurzívu?
Páči sa miPáči sa mi
https://eprakone.wordpress.com/2009/06/10/ked-pisete-komentare/
Páči sa miPáči sa mi