Večer som pozerala Eurovíziu a zadriemala som. Potom sa odrazu predo mnou otvorilo oko – presne také, aké používam ako portál. Nemala som celkom dobré videnie a televízny program ma rušil, ale náramne ma to potešilo. Už som oko dávno nevidela a nedávno sme o ňom hovorili na Pini a tak som sa nahla, že doňho skočím. Nič… Ako keby ma niečo držalo späť. Pokúsila som sa do toho oka vliezť. Nedalo sa; ako keby tam bola nejaká neviditeľná stena, čo ma nepustila ďalej. Ešte si pamätám, že som sa v sne zaťala a povedala si, že “to teda nie – a just!”, lenže zakaždým, keď som už-už bola v oku, niečo v telke ma vytrhlo zo sústredenia. Mala som pocit, ako keby sa niečo staralo, že sa do toho oka nedohrabem. 😕
Strašne som sa dožrala. Sadla som si na spodné viečko oka, chrbtom k oku, a tvárila som sa, že sa odúvam – a potom som sa nečakane nechala padnúť dozadu a už som hrmela nadol tunelom do tmy.
Vyletela som do čiernej tmy nad čímsi, čo vzdialene pripomínalo ohromný včelí plást – opakujúce sa “okienka”, ktoré ale boli tmavé a nevidela som ich, ale v nich boli žltooranžové svetielka ako drobné bodky a tie som vnímala. V každom okienku bolo tak asi jedno a neboli špicaté ako plameň sviečky, ale také okrúhle, skoro ako horná strana žiarovky. Bol to úžasný a krásny pohľad – akoby som sa vznášala nad plástom a videla som len more sliepňajúcich svetielok v pravidelnom obrazci mriežky.
Pokúsila som sa do toho plástu dostať – a znova sa opakovala situácia s okom: akoby ma nejaká neviditeľná gumička držala mimo dosahu plástu. Nalietala som naň, nalietala, ale vždy ma to nad ním zastavilo a stiahlo späť. Tak som nemala šancu zistiť, čo to je. Proste ma to vytrhlo a vrátilo do reality; prebrala som sa.
Nestretli ste sa s niečím podobným? Čo by to mohlo byť? Pocity som nemala ani dobré, ani zlé, také nejaké studené. No, neviem.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Mno, keď som čítala, tak mi prišiel ten istý obraz, ako keď som čítala Castanedu, keď opisoval svet anorganických bytostí. Myslím, že on “telo” tej bytosti nazval úľom. Špeh ho vtedy nabádal, aby tam zostal a on sa zmenil na svetelnú škvrnu 🙂 Ak si sa tam nemohla dostať, možno ti tam ani netreba chodiť. Hm? 😛 😀
Zo dva dni dozadu som mala sen, kde som bola v aute a ocitli sme sa v dopravnej zápche. Auto sa mohlo posúvať len po centimetroch. A pritom som sa niekam ponáhľala. Nebola som ani veľmi nervózna, alebo netrpezlivá, len zvedavá, prečo je tam toľko áut a doprava sa “zasekla” Tak som sa vzniesla nad autá, vonku bolo neuveriteľné teplo, ako keď sa má všetko roztopiť a zliať dokopy 😀 , a zvrchu mi to pripadalo ako labyrint… Mala som tie isté pocity, ako pri tom úli v Castanedovi. Taký “odstup”, či ako by som to nazvala. Snáď ti to pomôže 😀
Páči sa miPáči sa mi
Vidíš… a vieš, že toto si vôbec nepamätám? 😯 V ktorej knihe to bolo? V tej o snívaní?
Ten sen, čo opisuješ, mi pripomenul jeden obraz z Kryona, ide o posledné vrstvy DNA, ale článok sa ešte len píše… ovšem podobný obraz “roztopiť a zliať dokopy” on použil na ilustráciu, že niečo je všade a nie je nikde. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Hej, Umenie snívať. Čítala som to v češtine, ale ktovie, ako na človeka pôsobí anglická verzia 😉 Som to pozrela a opis toho úľa je na strane 85, v kapitole 5.Svet anorganických bytostí. Tak pokukaj 😀
Som zvedavá na článok 😀
Páči sa miPáči sa mi
Pozrela som si to; je tam istá podobnosť, ale nemyslím, že to bolo ono… Lenže možno to bola udička, že sa treba vrátiť ku Castanedovi a dospracovávať ho. Aspoň mi to tak príde – mnohé veci už zasa vnímam inak. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Včera som sledovala, ako na nebi vychádzal mesiac. Stúpal takou rýchlosťou, že som to registrovala voľným okom pri bežnom pohľade… a bol veľký, bledožltý, s oranžovejším horným oblúkom a haló okolo seba… Napadlo mi, že keby to nebo bolo tmavšie (bolo pekné stredne tmavomodré), tak to vyzerá ako ten plást, len tých mesiacov by muselo byť veľa… Neviem, píšem to sem, pretože to bola taká divná myšlienka. Raz to možno pochopím. 🙂 Aha, a viem, čo mi prišlo na um: “liaheň planét”. 🙂 Haluz.
Páči sa miPáči sa mi