Dnes sa môj svet otriasol v základoch. Už pár dní chodíme s Lassiterom k veterinárovi ako na husle. Najprv na injekcie a popri tom na rozbory. No a dnes sme boli na rozbor krvi. Medzitým prišli výsledky z koprológie a lekárka vybehla nadšene oznámiť, že sú v poriadku. Po pol hodine boli aj výsledky z rozboru krvi. No a tu nadšenie skončilo.
“Nemám pre vás dobrú správu,” povedala lekárka.
Lassiteríkovi zlyhávajú ľadviny. Má ich v stave ako 13-ročná mačka, a to má ani nie rok! Zrejme je to vrodené, ale výsledky boli zlé a tak si ho tam okamžite nechali na infúziu na štyri hodiny. A pretože Lassiterko je bojovník, museli ho uspať, aby vôbec mohla byť nejaká infúzia… a aj tak tam niekoho z nich pohrýzol. 😦
Po štyroch hodinách som si ho vyzdvihla. Dostal prísnu obličkovú diétu a tento týždeň chodíme denne na infúzie. Keď som ho videla v jeho prútenom košíku, zvädnutého a tichúčkeho, zovrelo mi srdce. Mal sklený pohľad, konček jazyku mu visel z papuľky a možno ma spoznával, ale potom to hodne dobre tajil. 😦
Cestou domov sa začal pomaly zviechavať z narkózy. Pomaly vtiahol jazýček a už mu ovísala len spodná pera, vystrkoval nekoordinovane labky a snažil sa niečoho zachytiť. Doma som mu dala pol kapsičky mäska, lebo bol dlho hladný, aby to nevyvrátil. Jedol snáď 20 minút, ale nakoniec to nejako popreglgával. Potom sme šli pozerať telku a ako som ho dala do brlôžka, tak tam bez pohybu vyše hodiny čučal.
Už som z toho bola nervózna, dokonca sa mi zdalo, že pomaly chladne… Tak som ho hladkala a hladkala, ale nereagoval. Vyzeral ako kocúrik v poslednom ťažení.
Tak som preňho požiadala o reiki. Cítila som ju v rukách, ale bola nejaká slabá – príliš slabá na to, aby sa s ňou dalo pracovať. Tak som požiadala ešte raz – aj na úkor mojej životnej energie. Okamžite mi ruky začali brnieť na teplo. Tak som nimi chodila nad Lassiteríkovým telíčkom. Pravá si okamžite našla svoje miesto, ľavou som musela chvíľku hľadať, ale potom som cítila, ako sa mi medzi dlaňami cez jeho telo urobil “oblúk”.
Netrvalo ani 10-15 sekúnd, odrazu sa Lassiterko strhol, pozrel na mňa a začal hýbať labkami. Ešte asi päť sekúnd ťahal energiu a potom to prestalo. Dala som ruky dole. Lassiterko vstal, zazíval a začal okolo seba ňuchať, čo by zožral. Dala som mu zvyšnú polovicu kapsičky. Naložila som ju do misky a niesla hore schodami, do jeho novej “jedálne” (bude musieť jesť mimo ostatných mačičiek, aby im nechodil do žrádielka, ktoré je pre neho nevhodné). Lassiterko cválal pod miskou a miestami poskakoval, ako keby ju chcel uloviť. Netrvalo ani tri minúty a obsah misky bol v jeho brušku.
🙂 Tak toto bola názorná ukážka toho, ako málo reiki niekedy treba, aby sa pacient znova rozkýval. A oddnes sa pravidelne reikuje. Veď aj mne pred šiestimi rokmi dávali tri mesiace života… a tu som. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor