Eprakone – ezoterika a spiritualita

Tentokrát keď som poslala pozvánky na stretko, takmer nebola odozva a tak som tušila, že nás nebude veľa. Nakoniec sme sa nazbierali v “komornej” zostave (hoci nijakú komoru nemám a tak sme museli aj naďalej sedieť v obývačke): Ambala, Iskra, Lenka, Matrioshka a ja. Najprv sme len hovorili o tom, ako sa nám prejavuje stalkovanie v živote a niektoré zistenia boli dosť demotivujúce – už si miestami myslíme, ako sme to úžasne zvládli, a potom sa vynorí situácia, kedy sa zasa zachováme ako naša pôvodná, neupravená verzia – a potom cítime niečo ako zlyhanie. Tak sme okamžite prešli na diskusiu, čo presne to znamená “neber to osobne”. Ja ako typický zástanca toho “tam vonku” som zdôvodňovala, že ľudia sa správajú, ako sa správajú, pretože nemôžu inak – a nemá zmysel vzťahovať to k sebe, pretože my nie sme v “ich príbehu” účastní – v ich príbehu sa nachádza len čosi ako “avatar”, ktorému dali naše meno, ale predstavuje nejaký problém, s ktorým sa potýkajú oni, nie my… Proste si nás vybrali, aby sme ten problém stelesňovali. Ale my nie sme ten avatar, čo je v ich príbehu, a tak výpovede o avatarovi musíme brať ako výpovede o avatarovi, a nie o nás…

Lenka spomenula na rodinné konštelácie, kde sa takýmto spôsobom človeku “hrajú” niektorí ľudia alebo situácie alebo časti osobnosti z jeho života. Matrioshka spomínala procesorientovanú psychológiu, kde tiež terapeut niekedy preberá na seba niektoré nálady svojho klienta. Vtedy ma napadlo, že ale takáto projekcia môže byť predsa len dvojstranná; daný človek síce hovorí o avatarovi zo svojho príbehu, ale emócie, ktoré projekuje voči tomuto avatarovi, vysiela aj voči nám a tak sa na nás môžu čiastočne nachytať, ak si nedáme pozor.

Našťastie, vďaka Matrioshke a jej pohľadu sme dostali do reči aj druhú stranu mince, a to nebrať osobne svoje vlastné zlyhania. Neporovnávať sa s nejakým ideálom, ale len s ideálnou verziou seba samého. Rodíme sa do tohto života s istým potenciálom. Časť z neho v priebehu života premeníme na presvedčenia či konanie, ale časť zostáva nepremenená – a vzostup je podľa mňa o aktivácii týchto nepremenených potenciálov. Mám taký obľúbený obraz: predstavte si vnútro typických švajčiarskych hodiniek s ich spústou rôzne veľkých ozubených koliesok, ktoré hladko zapadajú jedno do druhého a vďaka tomu fungujú celé hodinky. Každý sme nejaké koliesko a máme na svete nejakú funkciu. Tejto funkcii zodpovedá veľkosť nášho kolieska, počet i tvar jeho zúbkov. Je nezmysel porovnávať sa s iným kolieskom a chcieť mať jeho veľkosť a jeho počet zúbkov – to iné koliesko je na inom mieste a má inú funkciu. Ak by sme boli ako ono, možno by sa celé hodinky zastavili… Náš ideál spočíva v našej veľkosti a našom počte a tvare zúbkov. Ak ho ešte nemáme, tak ho potrebujeme dobudovať – a to je realizácia tých nerealizovaných potenciálov.

Takže “neber to osobne” nezačína vonku, tými druhými, ale začína to nami – keď niekde podlezieme latku, neberme to osobne a nezazlievajme si to. Proste to vezmime ako lekciu, pozrime sa, čo sa stalo a prečo sme reagovali v danej situácii emotívne. Mám pocit, že celý Ruiz je nadstavba pre širokú verejnosť nad jednou jedinou aktivitou – nad nachádzaním našich spúšťačov emocionálnych reakcií. Každá situácia, kedy vypeníme, je úžasná príležitosť zistiť, kde máme ďalší emocionálny spúšťač, ktorý nás degraduje na reagujúcich bezmozgovcov. Pozrieme sa na situáciu a nejako spúšťač ošetríme, Vtedy sme pre seba urobili viac ako celým tým hanbením sa a cítením sa ako babrák. Takto si dovoľujeme vypeniť a nemusíme sa kŕčovito striehnuť pred každou situáciou, aby sme v nej náhodou nevypenili… Nie, pekne ízy si to celé prežijeme, rozoberieme, ošetríme a máme pokoj. 🙂 Naša verzia vzostupu. 😛

Hovorili sme aj o školstve a o tom, ako náš štýl vzdelávania formátuje ľudí na to, aby zaujímali pevné pozície, hľadali nejakú externú “pravdu” a keď niečo nájdu, hlásali to ďalej, a aby vzhliadali k iným, ktorí sú “múdrejší” od nich. Ja som si toto posledné uvedomila pri ktorejsi diskusii nedávno: človek, ktorého názor na isté veci si vážim, mi povedal názor na inú vec. Bol to len jeho názor, ale pretože som sa necítila na danú vec odborníkom, okamžite som mala tendenciu povýšiť ho nad môj vlastný – hoci po rozumnej úvahe som zistila, že jeden jak druhý sme v danej oblasti rovnakí diletanti… Aj toto nás učí školstvo. Sme tí, ktorí niečo nevedia, ktorí potrebujú potvrdenie od pána učiteľa… Matrioshka rozprávala, ako jej brat v škole vedel učiteľke vznešenými slovami rozprávať absolútne bludy o fyzikálnych objavoch a ona, hoci bola učiteľka, mu to kúpila… nie preto, že by bol mal pravdu, ale pretože to hovoril s dostatočným dôrazom a sebavedomím. A učiteľka sa necítila až taká istá v kramflekoch a podľahla.

Možno preto hľadáme vždy vo všetkom “guruov” a skrývame sa za ich tvrdenia – len preto, že im pripisujeme väčšiu múdrosť, pretože vystupujú samozrejmejšie ako my. Alebo v rámci halo-efektu ich múdrosť z jednej oblasti automaticky prenášame aj na iné oblasti, kde už vôbec takí rozhľadení byť nemusia.

Ona tá diskusia bola hodne poprepletaná, pretože bola skôr živelná – ale bola fajn a aspoň mne priniesla jasno do viacerých vecí.

Pred obedom sme ešte vyskúšali harmonizáciu čakier kyvadlom. Nejako to vyplynulo z rozhovorov a tak som si povedala, že by možno bolo zaujímavé to ostatných naučiť, doniesla som kyvadlo, nakalibrovala som sa na kočkách na čakry a potom sa išlo zisťovať, kto má ktorú čakru ako otvorenú.

No, bolo to všelijaké. U Slovákov sa veľmi často stretávam s tým, že aspoň jedno Bublajúce žriedlo mávajú uzavreté a negativita sa hromadí v organizme. Tak sme otvárali Bublajúce žriedla a zistili sme, že niektoré čakry máme zanesené alebo rotujúce naopak, tak sme dávali do poriadku aj tie, kde to bolo rozumné (pri týchto veciach sa vždy nechávam viesť kyvadlu). U Iskru som sa snažila presmerovať rotáciu jednej z čakier, napriek pokusom cez kyvadlo, cez reiki i cez ručné točenie sa mi to nepodarilo a budem musieť vyskúšať SRT. Potom som dala kyvadlo Matrioshke a ona si to tiež oskúšala na Lenke. Nakoniec som sa dala ako figurant k dispozícii Iskrovi, aby si prácu s kyvadlom vyskúšal aj on. Akurát tie Bublajúce žriedla som si ako pikošku nechala pre seba, aby som ich mala čo “učiť” aj nabudúce 😛 …

To už bol čas obeda. Keďže tentokrát sme nemali povestný Anielov krabí šalát, museli sme sa uspokojiť s mojím chili con carne, ktoré síce vznikalo včera večer za hodne chaotických podmienok, ale než  odišli, ani jeden z účastníkov stretnutia nepreviedol úhyn 😉 .

No a po obede sme debatili ešte o Ruizovi a potom sa šlo meditovať. Podarilo sa mi rozchodiť vežu v izbe, ktorá nečíta všetky CDčka, ale meditačné nakoniec prečítala. Posadali sme do kresiel a šlo sa riadene meditovať. 🙂

Meditácia pozostáva z dvoch častí – zo všeobecného uvoľnenia do polotranzu a potom z práce so zrkadlom. Pre mňa to bola tiež svojím spôsobom premiéra – keďže som pri nahrávaní meditácie pracovala hodne s toningom, bola som zvedavá, či zaberie.

No, na začiatku som sa snažila dodržať svoje vlastné inštrukcie pre dýchanie a zistila som, že by som musela byť veľryba, aby som dýchala v tom tempe… 😕 Budem túto pasáž musieť zrýchliť. Nevadí – to zvládnem.

Potom som už nepočúvala text, ale len som na seba nechala pôsobiť hlas a hudbu. A moje telo okamžite reagovalo na vibrácie hlasu – takže toning uvoľnenia sa mi podaril. 🙂

Ostatné pasáže išli pomerne ľahko, akurát pri schádzaní zo schodov sme jeden schod museli vziať dvakrát, pretože sa mi tam vkradol dvojmo. Toto tiež potrebujem upraviť.

Potom bola desaťminútová pasáž hudby, určená pre ich vlastnú prácu s mimofyzickou realitou, ktorú som ja využila na to, aby som ratovala grilážky pred Gayčou, laskonky pred Cicou, Ambalu pred Lassiterom a Iskru pred Gayčou. Zábavné je, že napríklad Iskra hovoril, že v istom bode meditácie ho sprevádzal Lassiter. Mačičky boli úplne úžasné, tmolili sa naokolo, s výnimkou Berušky sa nebáli, len nechápali, prečo uprostred dňa všetci chrápeme… 😛

Potom sme si rozprávali zážitky z meditácie a ja som dostala spätnú väzbu, kde čo ešte treba upraviť. A získala som aj jeden iný poznatok – dodnes som neznášala svoj nahratý hlas. Dnes som zistila, že s ním nemám najmenší problém. 🙂

A čo sa týka zážitkov z meditky, tie nech vám prezradia meditujúci, sú to ich súkromné prežívania. 🙂

Takisto ak som na niečo dôležité zabudla, poprosím, aby ma doplnili. 🙂

Takže pokračujeme v Ruizovi nie “nerob predpoklady”, ale “neber to osobne”, pretože to tak nejako logicky vyplynulo. Ďakujem všetkým zúčastneným, bolo to fajn… 🙂 Ešte si dlhujeme termín najbližšieho stretka: čo tak 13. mája alebo 20. mája?

P.S.: Linky na ruizovské súbory sú v tomto článku.