Uplynulé týždne ma opäť navštívila bolesť a zdravotné problémy. Bolo to opäť na hospitalizáciu, ale tento rok som lákavej predstave útulnej bratislavskej nemocnice so špičkovým servisom 🙂 odolala a ostala som si bez infúzií užívať pokoja a uzdravovania doma. Rozjímala som nad podstatou a zmyslom bolesti a neustále som si opakovala „To prejde. Bude zase lepšie. Vždy doteraz všetko prešlo…“ A bola to pravda, veľká bolesť prešla a keď dnes dopisujem článok začatý pred troma dňami, je situácia opäť iná, lepšia. Pozrela som opäť stránku theemotionmachine.com, našla som príbeh a aha – ďalší vhodný článok bol naporúdzi. O pominuteľnosti.
Príbeh prsteňa kráľa Šalamúna
“Jedného dňa sa rozhodol kráľ Šalamún naučiť pokore svojho najdôveryhodnejšieho ministra Banaiáša (Benaiah Ben Yehoyada). Dal mu teda príkaz: “Banaiáš, chcem, aby si mi priniesol jeden špeciálny prsteň. Chcem ho mať na prste počas sviatku Sukkot, takže máš šesť mesiacov čas ho nájsť. “
“Ak existuje kdekoľvek na svete, Vaše Veličenstvo,” odpovedal Banaiáš, „nájdem ho a prinesiem vám ho. Ale čo je na tom prsteni také osobitné?” “Má magickú moc,” odpovedal kráľ. “Ak sa naňho pozrie šťastný človek, zosmutnie, a ak sa naňho pozrie smutný človek, stane sa šťastným.” Šalamún vedel, že žiadny takýto prsteň na svete neexistuje, ale prial si, aby jeho minister pocítil trochu chuť pokory.
Prešla jar a leto a Banaiáš stále nevedel, kde by mal ten prsteň zohnať. V noci pred sviatkom Sukkot, sa rozhodol prejsť sa v jednej z najchudobnejších štvrtí Jeruzalema. Prešiel popri obchodníkovi, ktorý začal vykladať svoj tovar na schátralý koberec. “Nepočul si náhodou o kúzelnom prsteni, ktorý prinúti šťastného nositeľa zabudnúť na radosť a nositeľa so zlomeným srdcom zabudnúť na svoj žiaľ?” spýtal sa ho Banaiáš. Starý predavač dlho nerozmýšľal, zobral jednoduchý zlatý prsteň a niečo naňho vyryl. Keď Banaiáš čítal slová na prsteni, na tvári sa mu objavil široký úsmev.
V deň sviatku Sukkot ho Šalamún vítal s otázkou: “No čo, môj priateľ, našiel si, po čo som ťa poslal?” a zasmial sa, spolu s ostatnými ministrami. Na prekvapenie všetkých, však Banaiáš vytiahol malý zlatý prsteň a vyhlásil: “Tu je, Vaše Veličenstvo!”
Akonáhle Šalamún prečítal nápis, úsmev mu zmizol z tváre. Klenotník totiž na prsteň vyryl tri hebrejská písmená: gimel, zayin, yud, teda prvé písmená slov “Gam Zeh ya’avor” – “Aj toto pominie” V tej chvíli si Šalamún uvedomil, že celá jeho múdrosť a rozprávkové bohatstvo sú pominuteľné, letmé veci, pretože príde deň, kedy z neho nebude nič, než prach.”
Poučenie z príbehu kráľa Šalamúna je nestálosť, pominuteľnosť nás a vecí v a okolo nás, pretože nič neostane navždy a nezmenené. Všetko okolo nás v tomto svete sa mení, rastie, zaniká. Lekcia uštedrená kráľovi platí pre všetky životné podmienky – nielen pre premenlivé, niekedy nepredvídateľné poryvy duše alebo stavy tela, ako sú radosť, smútok alebo bolesť, ale aj pre naše fyzické telá a naše majetky.
Všetko raz pominie. Bolesť vystrieda šťastie, smiech vystrieda hnev, láska sa bude striedať s nenávisťou. Tak sa nemusíme upínať k ničomu, báť sa utrpenia alebo túžiť po spokojnosti. Aj toto raz pominie..Teda aspoň v tomto hmotnom svete. S pominuteľnosťou sme konfrontovaní denne, takže jej dobre rozumieme. Predstava večnosti je preto možno trošku zložitejšia 🙂
Zo školských výletov počas ZŠ si nepamätám mnoho, ale jeden zážitok mi utkvel v pamäti . Pri návšteve Kláštora pod Znievom nám sprievodca povedal, aby sme sa pozreli na svoje dlane. Na každej 3 najvýraznejšie čiary (pri troche fantázie) tvoria veľké M. Keď sa mnísi pozreli na obe dlane, pripomenuli si Memento Mori, teda pamätaj na smrť, čo ich vrátilo späť k pokore. Mne to každý deň pripomína môj výhľad z kancelárie – na krásny Ondrejský cintorín. Plný nenahraditeľných ľudí 🙂
Jo a hovorila som, že už bolesť ustupuje a vystriedava ju (zase načas) pocit šťastia a pohody? 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor