Moja veľká chyba sa volá “oslava”. Keď učím iných, premúdro k nim prehováram, ako zmeniť zvyklosti: “… až zistíte, že konáte po novom. Každé takéto zistenie oslávte.” A potom, nedávno, sa mi čosi podarilo: zachytila som negatívnu myšlienku skôr, než vznikla, ešte na úrovni neformulovaného pocitu. Tak ma to potešilo, že som si dala 5 minút pauzu a oslávila som to – pochválila som sa, intenzívne som sa tešila a zožžžž… ehm… spapala čokoládu. 😀 A bolo.
Vtedy som si uvedomila, akú chybu som robila doteraz, keď som všetky tieto drobné pokroky brala na vedomie a “tak nejak” som sa im potešila – ale telo nezažilo ani raz taký intenzívny prílev pozitivity ako teraz, keď som to cielene oslávila! Telíčko si prosí pozitivitu. Urobí všetko pre to, aby sa cítilo dobre. A preto je tá “oslava” potrebná – učíme telo ako malé dieťa cez odmeňovanie, čo treba robiť. A ono to urobí znova a znova – stačí, keď mu ukážeme, ako veľmi nás tým potešilo. 🙂
Pre niekoho prkotina. Vlastne aj pre mňa, keby som s ňou bola riadila. Niekedy halt nestačí len chápať – ešte treba aj robiť. 😉 Ale odteraz po novom. 😀










Napísať odpoveď pre Patrik Zrušiť odpoveď