Duhovymotyl, jedna z Anonymných stalkovačov, nám poslala svoje skúsenosti so stalkovaním a tým, ako málo pochopenia preň môžeme v svete postretnúť… Niekedy je ľuďom lepšie, keď sme orientovaní vyslovene na nich a nemáme vlastný život. Poznám… a viem, aké nesmierne ťažké je rozseknúť takúto situáciu bez toho, aby niekto z nej vyšiel poranený… 😦 Mne sa to nepodarilo.
Ale Duhovymotyl má lepší prístup ako ja a tak jej nesmierne držím palce 🙂 . Tu je jej článok:
Odkedy navštevujem tento blog /necelý rok/ a obzvlášť odkedy som bola na prvom stretnutí anonymných stalkovačov, ma to hádže z jednej strany na druhú, na tretiu,…
Nie, žeby to predtým tak nebolo, ale bolo to z pozície obete a teraz to chápem z pozície: toto je moja voľba, toto potrebujem. To hádzanie teraz je v pozitívnom zmysle, hádžu ma skôr vonkajšie okolnosti a ja potom vo vnútri hľadám rovnováhu tam, kde predtým bola naklonená rovina. To ustaľovanie je momentálne dosť rozkmitané, ale napriek tomu cítim v duši relatívny kľud.
Ešte na začiatku by som chcela zdôrazniť: Toto nie je sťažovanie sa, toto je o mne a o mojich dohodách, nie o druhej strane, ale neviem byť abstraktná, som veľmi, veľmi konkrétna. Všetko, čo prežívam, som si vytvorila ja s mojou slobodnou vôľou, každého jedného človeka a každú vetu som si do môjho príbehu vsadila len ja.
Už na prvom stretnutí anonymných stalkovačov som si uvedomila svoju asi najsilnejšiu dohodu: nesiem vinu za všetko „zlé“, čo postretne moje deti /ale nie len tie/ a z toho vyplývajúci strach zo zlyhania. Išla som tam s malou dušičkou, keďže môjmu manželovi sa nepáči, že navštevujem tieto stránky a hlavne to, že som aj fyzicky vstúpila medzi „sektárov, ktorí si onedlho podrežú svoje žily a medzi tých, ktorí nemajú čo robiť, nemajú svoje rodiny,…“. Nehovoriac o tom, že som mu prvýkrát na celý deň nechala doma 2 malé deti, ktoré každú chvíľu otázkami : „A kde je mama? A kedy príde?“ prilievali olej do ohňa. Takže keď som počas stretnutia telefonovala domov, či je všetko v poriadku a že to potrvá dlhšie, ako som si myslela, tak po otázke: „A Ty nevieš, kde máš rodinu?” a v pozadí: „Kedy príde mama?“, som sa rozplakala. Triasla som sa, ako sa vo mne všetko búrilo, ale na druhej strane som cítila neskutočnú, obrovskú vinu, že deti bez mamy asi nie sú v pohode. Vďačím všetkým prítomným za vyjadrenie podpory a Helar za pomoc, po tom, čo som sa o mojom pocite viny podelila s ostatnými. A tým, že som to povedala nahlas, pomenovala som svoj problém a spadol zo mňa obrovský kameň.
No a v praxi som precítila ešte jednu vec. Keď ja dodržujem nejakú moju dohodu, aj okolie sa riadi podľa nej. Keď ja sa cítim vinná, okolie ma bude obviňovať.
Moje manželstvo ešte z pozície obete som posledné asi 2 až 3 roky brala ako skúšku zmierenia sa so situáciou, s mojou povahou som v ňom nechcela zotrvávať, ale „musela som“, lebo čo deti, lebo ja budem vinná, že po rozvode budú nešťastné, lebo ja…
Zo zmierenia sa so situáciou sa vykľula hra na pštrosa, hlavu v piesku som mala dostatočne hlboko, až som musela prejsť žlčníkovými záchvatmi, aby som si uvedomila môj dobre maskovaný hnev.
Kde sa vzal tento pocit viny aj za to, čo nie je v mojich silách ovplyvniť? Sprevádza ma už od malička, ale asi pred 20mi rokmi som videla koniec jedného môjho života. Bola vojna, bombardovali nás lietadlá a ja ako učiteľka alebo mníška ponáhľajúca sa po ulici, som mala na starosti kopec detí. Stihli sme sa ukryť do nejakej budovy. Tie ich veľké očká, plné zdesenia, ale zároveň dôvery a nádeje vo mňa, ma prebodávali aj po tom, čo sa na nás zrazu všetko zosypalo a my sme tam zahynuli. Vina, vina, moja vina, prečo som ich práve tam zaviedla?… A to mi dokliklo až na stretnutí, predtým som zmysel toho, prečo som sa práve na toto rozpamätala, nechápala.
Mám sa oslobodiť z mojej viny, ktorú si nesiem stále so sebou.
Mám nájsť vnútornú slobodu a všetko okolo bude slobodné..
Na druhé stretnutie som akosi nechcela ísť. Možno som si to nechcela priznať, ale chcela som mať doma kľud. Tak som si to preinterpretovala. Už mi to stačilo, to, čo som potrebovala pochopiť, som už pochopila a aj tak nemám jednoduché prísť /cesta busom aj s prestupmi mi trvala 2 hod./ Takže som sa deň predtým zmierila so situáciou, že mi stačí stretko cez blog. Ale, opäť to nemalo ostať len pri zmierení…
Na druhý deň, keď stretko už bežalo, sa manžel opäť dostal k téme stalkovačov so zákazmi, s vyhrážkami o rozvode, ak by som tam ešte niekedy išla, s tým, ako som sa minule vykašľala na rodinu…, vtedy praskla moja kukla, vzala som so sebou deti a cestovali sme stalkovať. Keď sme prišli do BA busom, bolo už dosť neskoro a dosť zima na to, aby sme ešte ďalej cestovali a ukázali sa na nejakú pol hodinku, keďže na dlhšie by to s drobcami zrejme nešlo. Ale to, čo som prežívala, bol kľud a teplo pri srdci, usmievala som sa, nemala som v sebe ani kúsok hnevu, cítila som len obrovskú vďačnosť. Precítila som: „ja som slobodná, vnútorne slobodná a nenesiem vinu na tom, keď ma druhá strana nechápe, dávam zo seba to najlepšie a nenesiem vinu za nešťastie, hnev a strach nikoho iného.“ Spravili sme si iný program a mali sme fajn deň.
Aj keď fyzicky som sa nedostavila, ale Univerzum sa stará, aby som mohla neustále rušiť svoje dohody. ĎAKUJEM, ĎAKUJEM, ĎAKUJEM. Kráčam k nadobudnutiu slobody, ktorú vlastním odjakživa, k slobode krásneho dúhového motýľa, ktorý už nie je chránený tvrdým obalom, ale farbami dúhy . A hoci som ešte len v kukle, ale tá už je poriadne popraskaná…
A ja za seba: Mám ťa rada za tvoju silu, Duhovymotyl. Nenechaj sa dostať na kolená. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor