Energia skupiny začína znova nadobúdať na sile – v “anonymných stalkovačoch” i na uzavretom blogu Pini. Niekto niečo povie, vy sa s tým musíte vysporiadať a než sa nazdáte, odrazu sa spustí lavína čohosi… Spomienok? Emócií? Čo ja viem…
Ja som odjakživa vystupovala ako “mentálna energia”. Bola som na to hrdá; identifikovala som sa s tým. Vôbec mi nevadilo, že v styku s anjelmi som lietala emocionálne zo severného pólu na južný a späť – ja som bola predsa “mentálna” energia a nič necítim! Ja som predsa Drak! 👿
Potom som si vytiahla na Eprakone “náhodný” článok a náhoda je blbec – hodila mi článok o mojej toltéckej dileme s tou vášnivou diskusiou, čo sa tam rozpútala minulý rok.. Čítala som si svoje komentáre a komentáre iných a začalo mi pomaly svitať… Ešte to nebolo tak dávno, takže som si spomínala, ako som sa pri tom cítila. Bola som v pohode, zabávala som sa, nijaké emócie, len chladné rácio… Heeeej? 😯 Keď som si to teraz čítala, nebola by som povedala, že moje emócie boli “nijaké”! Skôr všeličo iné, len nie “nijaké”…
Tíško som sa sama pred sebou zahanbila a odpustila som si (alebo som sa o to aspoň pokúsila, hoci nemám pocit, že sa to doteraz podarilo; mám ešte stále potrebu o tom hovoriť). No a povedala som si, že beriem na vedomie, že necítim, či niečo cítim. 😕 Čo je samo o sebe dosť veľký priekak, ale zatiaľ neviem, čo s tým.
Potom sme sa stretli v “anonymných stalkovačoch” (vzniklo voľne podľa “anonymných alkoholikov” 😉 ) a tam som to spomenula. Nejako to možno nakoplo Tinu k napísaniu tohto článku a ten zas nakopol mňa k premýšľaniu. Okrem toho paralelne sa mi diali veci, keď som si uvedomila, že ma niečo rozčuľuje, hoci si myslím, že ma nerozčuľuje. Tak som o tom na Pini napísala článok. V diskusii (na Pini alebo tu) mi Boobak potvrdila, že to tak vidí – že hoci cítim, nie som si vedomá (alebo nedokážem pripustiť), že cítim. No a to ma zas posunulo k tomu, že som si začala na Pini robiť verejný zoznam správaní, ktoré mám nutkanie komentovať, pretože keď mám potrebu o tom hovoriť, tak sa ma to emocionálne dotýka – nezávisle od toho, či si to uvedomujem alebo nie. 😦
V diskusii pod týmto článkom zasa Iskra rozoberal jeden z mojich opakujúcich sa pocitov, “nerozťahuj sa na môj úkor”. Povedal, ako ho vníma on v svojom živote, keďže je tiež hrdým vlastníkom tohto pocitu… No a dostávame sa konečne ku koncu a pointe. Sedela som dnes v zimnej záhrade na slniečku, pila kávičku a sledovala Berušku, ako skúma nový terén – a povedala som si, že by bolo zaujímavé vedieť, kedy vznikla tá moja neschopnosť cítiť (ono to nie je “neschopnosť”, ale skôr predefinovanie “cítenia” na “necítenie”). Zrejme niekde v detstve… ale kedy? Moja hlava je ako rešeto, nič si nepamätám, ale usúdila som, že práve to málo, čo som si zapamätala, som si zapamätala vďaka tomu, že na tie situácie bola naviazaná nejaká emócia, ktorá tam ešte dnes je. Iskra napísal, že uňho ten pocit “nerozťahuj sa na môj úkor” sa spája s pocitom, že prichádza o pozornosť. Začala som hľadať situáciu, kedy som ja prichádzala o pozornosť. Nijako som nepokročila, ale dopracovala som sa k jednej situácii, ktorá by mohla zodpovedať za moju dohodu “nič necítim”:
Mala som tak 10 rokov. Mala som obľúbenú bábiku a bola som na prázdninách u babičky v malomeste v rodinnej štvrti. Tam sme žili ako v komúne, deti z celej ulice v jednom kŕdli. No a ja som mala kamaráta asi v mojom veku, s ktorým som dobre vychádzala (a do ktorého som bola tajne zamilovaná 😛 ) a ten mi raz niečo vyviedol – mojej obľúbenej bábike namaľoval ingustovou ceruzkou (to je tá, čo sa slinila a potom zostala “večná”) na čelo krížik. Chytila som z toho hysterický záchvat. Všetci mi pomáhali dať ten krížik dole, ale bezúspešne… A kedysi počas tohto som si všimla blahosklonné pohľady dospelákov. Naoko “odsúdili” kamarátov skutok, ale za mojím chrbtom si rovnako dobre mohli aj ťukať na čelo… 😦 Vtedy som sa pravdepodobne naučila, že “cítiť je všetkým na smiech”.
No a pretože som nechcela byť všetkým na smiech, prestala som si uvedomovať, že cítim.
Neviem, na čo to bude vám, ale možno to niekoho nakopne k rozmýšľaniu o vlastných dohodách tak, ako mňa sem dokopali stalkovači svojimi komentármi. Ďakujem Tine, Iskrovi, Matrioshke, Jarah, Boobak a všetkým ostatným, na ktorých som mohla zabudnúť. Bez ich pomoci by som nebola vynašla prístup k tým dohodám, ktoré ukrývame sami pred sebou… Ten prístup je v spomienkach. Keď si na to pamätáš, je s tým spojená nejaká emócia. Skúmaj, či sa s ňou nespája nejaké presvedčenie. Ak sa spája, nájdeš ho ako opakovaný vzorec v svojom živote od toho času ďalej.
A potom… rekap. 🙂
) a tak som sa sekol, neviem spraviť žiadne rozhodnutie, neviem povedať anielovi či som hladný 😀 preto som vnímal anielov ako kopu sivého štrku, preto som v lete dopadol s Paulou, tak ako som dopadol, 🙂 (čo je nijako) preto som bývalému nikdy nepovedal milujem ťa, a preto prišli ľudia, ktorým by som to aj povedal ale tým by som ich následne navždy stratil a bol okoliu na smiech.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre matrioshka Zrušiť odpoveď