Prišlo mi mailom od Jamie S. Waltersovej:
Čo som sa naučila od strachu (a neistoty, ktorá s ním ide ruka v ruke)?
Že často – pravdepodobne väčšinu času – keď sa ozve strach, dostávame štuchanec, aby sme si všimli, kde odovzdávame našu osobnú moc niekomu alebo niečomu inému.
No vážne: keď sa bengálsky tiger práve rozhodol, že budete tvoriť hlavný chod jeho večere (alebo podobná život ohrozujúca situácia), strach je naša inštinktívna, prirodzená reakcia.
Ale ak nejde presne o tento prípad – a všetci vieme, že mnohé z našich situácií tento prípad nepredstavujú – ukazuje nám strach, že sme odovzdali veľkú časť svojej moci niekomu alebo niečomu, čo si to nezaslúži.
Vyskúšajte si to.
Keď sa ozve strach, položte si otázku: “Prečo odovzdávam svoju moc v tejto situácii?”
A len čo spozorujeme, že odovzdávame moc, môžeme si znovu nárokovať tú energiu/moc a použiť ju na niečo príjemnejšie.
Veď si priznajme – ak odovzdáme svoju moc niekomu/niečomu inému, ten pocit z toho je dosť na figu. A keď si ju začneme znova nárokovať, okamžite sa cítime lepšie.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
5 odpovedí na na “Jedna z “lekcií” strachu”
Od včera sa mi to akosi nedarí… možno niekto poradí… ako sa zbaviť strachu a obáv o všetky túlavé mačičky a psíkov, ktorí sú vydaní napospas mrazu? Veď ja som kvôli tomu dnes v noci ani nespala. A neviem si ani nárokovať si svoju moc späť. Prečo? Pritom si uvedomujem všetky zákonitosti takého stavu.
Páči sa miPáči sa mi
Jarah,
teraz prehovorím “múdro”… Strach je produkt nedôvery v to, že na tomto svete je to nejako zariadené. A súčasne uľpievania na svojej predstave, ako by to malo byť – a nie je. Tým vlastne hovoríš, že svetu vládne nedokonalosť.
OK, a teraz koniec poučovania. 🙂 Bola to jedna z tých drastických lekcií, ktoré som sa naučila: mali sme drozdicu, hovorili sme jej Chvostík. Urobila si na strome hniezdo, vysedela drozdíky a potom zmizla. Drozdíky boli na hniezde a pišťali, Po dni som ich dala do krabice a pokúsila som sa ich čistiť, zohrievať a kŕmiť. Neprežil ani jeden – a bolo ich 5 či 6… 😦 Asi deň po tom, ako zomrel posledný, sa Chvostík vrátila. Len tak skackala, mala prerazené krídlo. Nebola by ich vedela uživiť… myslím, že sama neprežila. 😦 Dlho ma trápilo, že som tie drozdy mala vziať k zverolekárovi. Po rokoch som sa v telke dozvedela, že by s nimi tiež nevedel nič urobiť…
Nie si zodpovedná za všetko. Energia je uzavretý systém: niekedy niečo musí zomrieť, aby sa niečo iné mohlo narodiť. A to, čo zomrieť nemusí, obvykle prežije. 🙂
Daj cicám, čo pôjdu okolo, do misky niečo – hoci pri týchto mrazoch je to o ničom, ale aspoň tým utíšiš svojho egúšika, ktorý teraz má výčitky svedomia. 🙂 Ja to tiež tak robím. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
helar,
ďakujem ti za reakciu, je to také priateľské buchnutie do ramena. Aj keď to všetko dokonale ovládam 😀 (možno nedokonale) a presne tejto odpovede som sa dočkala aj včera počas operenej debaty, nemohla som sa toho zbaviť. Viem, že ten, čo im dal život sa o ne postará, dôverujem mu. Uvedomujem si, že niečo musí zomrieť, aby iné dostalo život. Proste som svoje ego vypustila dobrovoľne ako džina z fľaše, voľkala som si v predstave bolesti a utrpenia, namydlila som si tým hlavu a revala so šampónom v očiach. Možno sa mi uľavilo. V každom prípade, už to nie je také silné a hádam sa mi to do konca zimy podarí ovládnuť 🙂 preháňam.
Viem, že tento spasiteľský komplex nie je na mieste. Idem sa kajať 😆
Aspoň som sa mala kam vybútľavovať. Ďakujem
Páči sa miPáči sa mi
Pred pár minútami som zistila, že pri týchto mrazoch to NIE JE o ničom… Pri miske stáli dve túlavé mačky a svorne sa kŕmili. Neviem, ako to žrádlo rozmrazili – ale mačky sú sýte a miska prázdna, takže nejako to dokázali.
🙂 Svet je veľký a dobrý. Šikovné cice. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
mám dosť 😀 …hodí sa to aj k ohňu-iskričkám/moru-kvapkám/púšti-zrnkám/univerzu-čiastočkám (pravdy 😆 ) 😉
Páči sa miPáči sa mi