Eprakone – ezoterika a spiritualita

Pri mojom cestovaní po svete sa vždy snažím dotknúť sa aspoň pohľadom alebo rozhovorom aj iného náboženstva alebo viery. Je to veľmi obohacujúce a upevňuje ma to po rokoch v mojom presvedčení, že každá viera a všetky náboženstvá majú rovnaký základ a najväčší nezmysel je hádať sa alebo bojovať pri tejto téme. Je to ako hádať sa, či je krajšia oranžová alebo zelená farba – závisí od našej preferencie, ale obe pochádzajú z jedného spektra a jedného zdroja..

Pri mojej ostatnej ceste na Kube som sa stretla so santériou a podobný mystický zážitok, síce skôr voyeurský, som mala aj v Mexiku.

Santéria je také neoficiálne náboženstvo Kuby. Kubánske štatistiky oficiálne uvádzajú, že najviac obyvateľstva sa hlási ku katolíckemu náboženstvu, avšak neoficiálne sa väčšinou praktizuje santéria (santé – svätý), v ktorej sa spája černošský naturel s typickou mystikou aj šamanizmom s prvkami kresťanstva. Santéria alebo La Regla Lucumi je afro-kubánske náboženstvo, pôvodom zo západnej Afriky (teraz územie Nigérie a Beninu), vychádzajúce z tradičnej kultúry a svetonázoru ľudí z afrického kmeňa Yoruba. Obchod s otrokmi priniesol totiž mnoho z týchto ľudí na pobrežie Kuby, Brazílie, Haiti, Trinidadu či Portorika, kedy spolu s ich telesnými schránkami prišli ich duše aj ich náboženstvo.

Členovia kmeňa Yoruba veria v jedného Boha – Olorun alebo Olodumare. Olorun je zdrojom ashé, duchovnej energie, ktorá tvorí vesmír, celý život a všetky materiálne veci.

Santéria je však predovšetkým kultom svätých. Olorun totiž interaguje so svetom a ľuďmi prostredníctvom svätých, keďže podľa tejto viery Olorun stvoril rôzne bytosti na rozličných úrovniach s inými úrovňami právomocí a presne definovaným poľom pôsobností, aby sme sa mali na koho obracať v prípade potreby. To celkom sedí na Boha a anjelov, nie? Tieto bytosti sa v afro-kubánskej viere nazývajú orišovia (orisha). Orišovia vládnu nad každou silu prírody a každým aspektom ľudského života a veriacim prídu na pomoc vo veciach materiálnych aj duchovných. Sú aktívne vzývaní, obdarovávaní a žiadaní o rôzne služby a je možné s nimi priamo komunikovať a uzatvárať dlhodobé dohody.

Keď Olorun/Olodumare posiela duše, ktoré sa majú narodiť na tejto zemi, Orišovia si vyberú medzi nimi tie, ktoré k nim budú patriť, stanú sa našimi „rodičmi“. Takže človek na zemi si svojho Orišu nevyberie, ale Oriša jeho / ju, áno.

Komunikácia medzi Orišami a ľuďmi je prevádzaná cez rituály, modlitby, proroctvá a ebó – dary a obete. Do styku s nimi sa dostávajú pomocou piesní, rytmov a tranzu. Veriaci sa so svojimi svätými rozprávajú, dávajú im dary – kvety, hračky, sviečky, kávu, cigary, mince…

Bežné sú aj zvieracie obete, napríklad pri Orišovi Obatalá – pánovi ľudských hláv a všetkého, čo je biele, sú obetnými zvieratami kozy, biele kurence alebo biele kanáriky. Každý Oriša má svoje špecifické farby, dni v týždni, obetné jedlá a pitie, rastliny a ornamenty.

Najvyšším kňazom celej santérie je babalao – otec tajomstva. Predstavuje najvyššiu múdrosť. Santero je kňaz, ktorý prešiel santerským krstom – asiento. Santero, vykonávajúci rituál si navodzuje stav tranzu a dovoľuje bytostiam vstúpiť do vlastného tela. Samozrejme, nie hocijakým bytostiam, ale len tým, s ktorými má uzavretú dohodu – pakt, a ktoré prijal za svojich spirituálnych sprievodcov. S bytosťami sa dá spojiť aj bez navodenia stavu tranzu.
Hlavnou úlohou santerov je boj proti nepriaznivému osudu a pomocou Orišov sa snažia svojmu blížnemu pomáhať. Všetky slávnostné santérie, bez ohľadu na to, ako jednoduché, začínajú a končia, s tým, že sa poďakuje predkom a uchlácholia sa duchovia zomrelých. Mŕtvi sú podľa vyznávačov santérie medzi nami a máme s nimi veľmi intímny vzťah. Ducha bývalého nepriateľa v živote je potrebné obávať sa hlavne po smrti, kedy má väčšiu silu mŕtvy ako živý.

A moja pozorovateľská mexická skúsenosť? Pri návšteve odľahlej mexickej dedinky v horách, v ktorej muži ešte stále chodia zahalení v tmavom a ženy v bielom ovčom rúne, sme mali tú česť vstúpiť do kostola, v ktorom sa odohrávajú zmiešané katolícko-animistické rituály. Fotiť a zavadzať veriacim bolo zakázané.

Už vstup uchváti. V tmavom kostole na zemi porozsýpané kvety a voňavé listy stromov, žiaden oltár, po bokoch sochy svätých a všade na zemi sviece. Veriaci, prevažne muži, sedia na zemi, okolo seba hudobné nástroje, fľaše tequily, obetné rastliny a korálky. Potichu spievajú, hrajú a kníšu sa do rytmu, veľa z nich je evidentne už alkoholom alebo drogou potúžených. Tranz narastá, hudba a spev silnejú, až vyvrcholia.

Niekde okolo stredu sedí rodinka – muž, žena a asi osemročný syn. Nespievajú, len niečo potichu mrmlú; po chvíli siahne muž do vreca, vytiahne bielu sliepku a podreže jej hrdlo. Krv vystrekne na zem kostola a muž zvyšuje hlas, pričom žena a dieťa sú ticho, so sklonenými hlavami. Nie som fanúšik krvavých obetí a mierne ma napne, ale táto nie je drastická ani samoúčelná. Sprievodca mi ticho pošepká, že niekto z rodiny je vážne chorý a rodinka prosí o pomoc. Obeta je potrebná, keďže aj pomoc má byť veľká.

Ja v kostole bojujem po celú dobu so zimomriavkami, ale prvýkrát sa ma nejaký rituál dotkne hlboko vo vnútri… Na vzduch sa ledva vytackám a rovnaký pocit sa mi už nepodarilo pri žiadnom rituáli dosiahnuť.

Nie je tam žiaden kňaz, liturgie ani kázanie, ale vo vzduchu sa dá cítiť spojenie so všetkým a všemocným.

santeria: