Univerzum neposudzuje; preskupí sa v prospech toho, čo si želáme.

Preto má bojovník odvahu prehľadať temné kúty svojej duše, aby sa poistil, že si nebude želať tie nesprávne veci.

(Manuál bojovníka Svetla)

Hoci sa už zasa “bojuje”… dokonca za Svetlo, čo je vec, ktorá nemusí vôbec s ničím bojovať, pretože je úplne automatická, keďže Temno je len jej derivát! (“Tma je len absencia Svetla.”)

Ale dobre, je to múdro povedané a myšlienka je pekná. Tí, čo máte potrebu bojovať, bojujte si… Len si pamätajte, že ak sme všetci jedno, každá rana, ktorú niekomu zasadíte, je rana, ktorú ste práve zasadili sebe. Fajn masochizmus 😉 , čo?

Dokonca nebojujte ani so sebou. To som sa naučila od môjho kocúra. S obľubou ma driapal, keď sa so mnou chcel hrať. Len čo sa rozohral, už to bolo samý pazúr – a Lassiter ich má aspoň toľko čo dikobraz ostňov! Nemalo význam trestať ho a kričať na neho. Proste ruky išli preč z dosahu a on sa nemal s čím hrať. Vždy, keď vysunul pazúry, kvikla som a ruky šli preč. Všimol si to a keďže sa chce hrať, začal dávať pozor, kedy pazúry vysúva. Už mi neškrabe oči ani zvyšok tváre. Ruky ešte kedy-tedy, ale hráme sa len dovtedy, kým sa nekvikne. Len čo sa kvikne, Lassiter odrazu odťahuje paprčky a zasúva pazúry a potom skusmo znova – s mäkkými labkami. 🙂

A tak je to aj s nami. Keď bojujeme s nejakou časťou v nás, tak ju vlastne nútime správať sa podľa nášho očakávania. Ale tie skryté časti v nás sú “skryté” práve preto, že sa odmietli prispôsobovať našim očakávaniam a tak sa len ukrývajú a keď sa raz nepozeráme, s chuťou nám napľujú do polievky… Lenže viete čo? Keby sme ich neboli niekedy v živote potrebovali, neboli by vznikli. My sme ich stvorili. A ak ich potláčame, potláčame časť nášho “stvorenia”. A ak sme my sami stvorenia Boha, potláčame tým časť jeho stvorenia… Už to tiež neznie až tak hrdinsky, však? 😛 Koniec-koncov, naším cieľom je stať sa kompletnou osobou, nie zjazvenou osobou.

Miesto bojovania s nimi (a robenia im zle, za čo sa nám s chuťou rovnakou mierou odplatia) by sme ich mali integrovať. Povedať si: “Áno, mám ťa a mám ťa preto, lebo som sa niekedy dostal(a) do situácie, kedy si bola potrebná. A pretože túto situáciu môžem zažiť znova, možno ťa budem znova potrebovať – takže zatiaľ čakaj a sleduj, či taká situácia nevzniká, a potom spusti poplach. Ale neprejavuj sa v situáciách, ktoré sú iné. Mám ťa rád(a) a budem ťa poslúchať – až nadíde tvoj čas.” 🙂

Ak budeme postupovať týmto spôsobom, s ničím nebojujeme, nič nepotláčame, len to preskúmame a povieme si, kedy je to vhodné a vtedy to plne nasadíme.

Ale aby sme to vedeli skúmať a nasadzovať, najprv musíme vedieť, že to máme. A preto sa oplatí porýpať v temných kútoch našej duše. Možno tam nájdeme bicykel a nebudeme musieť do Neba ísť pešky. 🙂