Mladý žiak zenu Jamaoka Teššú, navštevoval jednoho majstra za druhým a naplňovalo ho pýchou, keď mohol demonštrovať svoje duchovné vedomosti. Nakoniec však hovoril pred zenovým majstrom Dokuonom z Šošoku, ktorý práve sedel v záhrade a fajčil fajku.Jamaoka povedal:
“Duch, Buddha a živé tvory nakoniec neexistujú. Pravá prirodzenosť javov je prázdnota. Nie je žiadne uskotočnenie, žiadne mámenie, žiadna múdrosť. Nie je žiadne dávanie ani nič, čo sa prijíma.” – Dokuon, ktorý tíško pofajčieval, nehovoril Nič. Z ničoho nič však šľahol svojou bambusovou fajkou Jamaoku po hlave. To mladého muža neskutočne rozhnevalo. Dokuon sa však prekvapene pozrel na Jamaoku a pýta sa:
“Tak. Dobre teda. Keď nič neexistuje, tak kde sa tu teda vzal ten hnev?” –
Už prvé prečítanie tohto príbehu vo mne silno zarezonovalo. Veľmi sa mi páčil, dokonca natoľko, že som ho už raz pokúsila napísať. No keď som si ho prečítala, pripadala som si presne ako spomínaný Jamaoka Teššú. 🙂 Veľa teórie a skutek utek. 🙂 
No vždy som sa k nemu rada vracala. Oslovoval ma a nevedela som chytiť niť tohto múdreho príbehu. No naplno som ho precítila ( možno ) až po tom, čo ma prekvapila reakcia môjho tela na situáciu, v ktorej som sa ocitla zhruba pred mesiacom. Prosto žlčníkový záchvat, ktorý bol o to horší, že v deň keď sa ma moja duša cez telo snažila ukázať poukázať na môj pekne pochovaný hnev vnútri mňa, som sa vracala z východu na západ a žlčník štrajkoval práve v presune z bodu A do bodu B. Ľudia, stáli sme každých 50 km. Ale? Aj to ma prinútilo pouvažovať, prečo sa vo mne niečo také ako hnev eštee prejavuje. Veď JAAAA 🙂 sa už neviem hnevať. Mno. No prečo? Lebo som zo svojím hnevom naložila ako blázon, ktorý jednoducho zoberie semiačko, schová ho do úrodnej hliny a ešte sa aj vytešuje ako ho dobre schoval. 🙂 Po čase? Čo sa stane? Upss. Niečo z tej hliny rastie. Krásne, zelené a plné sily. 🙂
Ale tak? Skúsim predložiť ako hnev vnímam ja.
Hnev je emócia. Nesmierne silná v istých chvíľach môže byť zničujúca v istých chvíľach ochraňujúca. Ako koniec koncov všetko. Kde niečo také ako hnev vzniká? Vzniká v mysli. Skôr však ako všetko zhodím na “chuderu” myseľ bolo by možno nutné predstaviť čo vlastne delím ja na myseľ a čo na srdce. Srdce je podľa mňa Láska. A ako vnímam Lásku ja? Láska je pre mňa stav. Láska, skutočná láska, nemá žiadne ohraničenia, žiadne väzby, žiadne putá. Láska je prosto stav. Láska nie je pocit. Láska nie je emócia. Láska je Stav. A čo ja vnímam ako stav? Láska je prítomnosť. Vychutnávanie si len prostého faktu že Sme. A tým, že prosto iba sme, nemáme dôvod spochybňovať všetko okolo nás ( vrátane nás, samozrejme ), že všetko iba Je.
Je to zelené? Je to modré? Je to škaredé? Je to krásne? Je to múdre? Je to hlúpe? Toto Láska nedokáže. Preetože, toto je iba triedenie mysle. Kto prosím určuje hranice čohokolvek. Čo, alebo kto, je zelený, či modrý. Ako maliar často zmiešavam farby a zmiešaním týchto dvoch farieb vznikne pomenovanie pre inú farbu. Tyrkysová napr. Svetlo – či tmavo tyrkysová. No stačí si zobrať k ruke farboslepého ( takého, ktorý o svojej vade ešte nevie 🙂 ) a ten jednoducho povie. “Zbláznili ste sa všetci? Toto je predsa červená! ” 🙂 Takže? V čom ja vidím myseľ a v čom srdce? Myseľ je silne ohraničený orgán. Má strikné hranice, ktoré vychádzajú zo skúseností. A? Skúsenosti vychádzajú z minulosti. A? Minulosť je už rovnako neživá a mŕtva ako budúcnosť ktorá je v tomto okamihu záhadou. Takže? Ak sa pozrieme na nejakú farbu čo povie myseľ? Je to farba farebná, asi zeleno- modrá. 🙂 Srdce sa pozrie na farbu, poteší sa, poobdivuje. A? Nekomentuje. 🙂 Načo? Keď tá farba je presne iba tým čím je. A čím je? Farbou? Aj to je už pomenovanie, ktoré farba dostala. Pokiaľ? Pokiaľ nenatrafíme na farboslepého. 🙂
Takže? Ak sa vrátime späť skúsim predostrieť svoj a len svoj názor na hnev. Pomôžem si troška inou silnou emóciou a ňou je Strach. Opíšem malý príbeh, ktorý sa udial v mojom blízkom okolí.
Jedno pokojné popoludnie zrazu zazvoní telefón. Majiteľ telefónu ho zdvihne a na druhej strane je niekto, koho prosto majiteľ nechcel počuť. 🙂 A tak? Čo už? Musím reagovať. Konať. Nedalo sa nepočuť ako na otázku telefonujúceho odpovedá, ” teraz nemôžem, som mimo domu. Ozvem sa ti a dané veci ti donesiem, len čo sa vrátim domov a ….. ” – 🙂 po skončení tohto veľmi “pravdivého”, konštatovačného telefonátu a výzve dotyčného, aby som na túto situáciu povedala svoj názor som jednoducho zareagovala takto.
” Prečo si preboha klamal?” –
” Ja neviem. Zľakol som sa a otázka telefonujúceho ma prekvapila, tak som jednoducho v rýchlosti zaklamal.” –
“Ale prečo???” –
” Neviem. :-?” –
“Prečo sa toho volajúceho bojíš? Lebo ty sa bojíš, inak by si nereagoval klamstvom.” –
” Nie! To je hlúposť! Ja sa nebojím.” –
” Ale áno. Bojíš sa. Trasieš sa ako ratlík, preto si klamal. 🙂 Ak by si sa nebál, nezareagoval by si klamstvom. Podľa mňa klamstvo je nutné len vtedy ak máme obavu. A obavy máme len pri pocitoch ohrozenia. A prečo preboha máš z tohto telefonujúceho pocit ohrozenia? Veď nech sa situácia medzi ním / – ňou vyvinie akokoľvek, tvoje bytie, žitie, dýchanie, jedenie, chodenie to neznemožní a ani nijako neohrozí? Tak prečo sa prosím ťa tohto človeka bojíš? Kto v tebe sa skutočne bojí? Tvoja hlava sa bojí, že ak sa niečo udeje tak to bude hrozné atd. Ale? Ako ťa ohrozil tento telefonát? Prestal si vari dýchať? Či žiť? Či čo? Mal by si pátrať po tom, ale skutočne pátrať, ako vnímaš toho dotyčného. Kto je to pre teba. Kým je pre teba. Je to boh, ktorý dokázal viac? Alebo má viac šťastia či konexií? Ak pôjdeš skutočne po tomto, zistíš, že okrem očistenia sa od niečoho tak zaťažujúceho, ako je klamstvo, ( lož je prosto lož a vždy má krátke nohy ) uvidíš, precítiš, že aj on je ako ty. A že tiež má svoje strachy a túžby. A asi sú veľmi podobné tvojim, inak by ste na seba nereagovali takto.” – No na moje mierne počudovanie ( naozaj mierne, 🙂 už som si prosto na toto zvykla 🙂 ) reakcia na môj názor bol Hnev! A čo spôsobuje hnev? Okamžitý výbuch s množstvom mravných ponaučení medzi ktorými padlo čosi také ako.
” prosím ťa, netrep! Viem, že som ťa požiadal o názor, ale buď taká láskavá a rešpektuj ten môj na túto situáciu a daného človeka. JA! JA si myslím toto, tak by som veľmi ocenil, ak by si rešpektovala môj názor!” Táto veta už bola prednesená v tónine, v zvuku, ktorý sa rovná zvuku ktorý počujú už len psy. 🙂
” Áno, drahý. Máš pravdu. Troška rešpektu ozaj nezaškodí. Je to skvelý nápad. Súhlasím s tebou a plne. No prv, ako ma začneš moralizovať a kadekam hádzať, skús pouvažovať, okrem toho, čo som ti povedala, aj nad slovkom rešpekt. Pretože ty skutočne, ako sa tu a teraz javíš, o podstate tohto slova veľmi veľa nevieš. Ak by ti totiž šlo o rešpekt, tak by si si môj názor vypočul a šlus. No tvoja reakcia mi hovorí jedno. Ty nevyžaduješ rešpekt. Ale? Tiché, slepé, súhlasenie, akúsi oddanosť, ktorá je priam povinná. Takže? Ak rešpekt drahý, tak obojstranný. Pýtal si sa, ja som odpovedala. To je celé. Či so mnou súhlasíš, alebo nie. Je už na tebe. Nehovorím ti, zachovaj sa podľa môjho vnímania. No nehúkaj tu po mne a nemoralizuj, len pretože som ti povedala môj a jedine môj názor. Idem si robiť kávu, chceš aj ty? 🙂 ” –
” NIE! Nemám chuť!” –
” Ok. Škoda. Už som sa konečne naučila variť aj kávu. 🙂 ” –
Takže? Kdeže sa tu vzal len ten Hnev? V našej mysli. Lebo len tá dokáže dokáže reagovať ( možnoooo, občas aj konať, ak sa cvičí dostatočne dlho 🙂 ) v istých medziach. Ale? Obmedzenie sú len tým čím sú. Obmedzeniami. Hranicami. Jeden ich má na stupni 50, druhý na stupni 70, ale? Stále sú to len hranice.
” nesúď, aby si nebol súdený” – v tomto kontexte to má naozaj iný rozmer
” ako nechceš aby sa iný správali k tebe, nesprávaj sa tak ty k iným” – aj v tomto kontexte to má naozaj úplne iný rozmer.
” kto komu jamu kope, sám do nej padne” – a aj toto ma v tomto kontexte úplne iný rozmer. 🙂
” ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva” – a aj toto ku podivu má v tomto kontexte úplne iný rozmer 🙂 atd ..
“Možno” si poviete:
” No. Dobre. Aká to “Osvietená” a ako zasa mudruje. 🙂 Je naozaj tak svätou aby to zvládala v bežnom živote?” –
na toto poviem jediné. Ale, kdežéééééé. Som rovnako ako ostatní ustráchaným ratlíkom, ktorý sa bojí prejaviť lásku. Som rovnako ako ostatní nútená prehodnotiť, či si povedať svoj názor, z obavy, že to čo poviem by nebolo pochopené. 🙂 Som takisto ako ostatní, keď sa desím všetkých bežných vecí a situácií. Som takisto ako ostatní, ak sa bojím, bojím odhaliť svoje vnímanie, cítenie, Lásku, lásku i lásočku, nežnú a krásnu. Som presne tým, čím sú aj ostatní. Najmenšia z najmenších, a predsa? Som najsilnejšou práve tak ako som aj slabou a viem si to aj priznať. 🙂 ( no dobre, dobre. Nieeeeee všeetko. 🙂 Ešte prosto neprišiel ten správny čas. O čom síce moje srdce pochybuje, ale tak? V istých momentoch je v celku pekné priznať si … ja som bola dobre šialená, tohto som sa bála? Veď je to predsa prekrásne. 🙂 )
A ako som vykývala so svojím hnevom ja? Nijako. A zároveň úplne efektívne. Zobrala som si vankúš. Predstavila si všetkých “účastníkov zájazdu, ktorí mi ublížili” hehe, no dobre 😛 🙂 a pekne pomaly som túto ich ubližovaciu stránku jednu po druhej zabila. 🙂 Vankúš je celý. Ľudia tiež. 🙂 Prosto? Hodila som ich žralokom a potom som skočila za nimi do tej vody plnej žralokov a pekne mlátila tie “krvilačné beštie”, že si dovolili zaťať zuby do mne drahých bytostí. 🙂 Schíza? Nevadí, hlavne, že nie je vo mne. 🙂
….akoze moc zbytocne kecam? ci co?
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor