Na blogu Misy Hopkinsovej som našla článok na tému, ktorú sama v sebe nemám ešte celkom rozlúsknutú, a tak si aspoň hlavné myšlienky prenesiem aj sem, nech sa o tom môžeme pobaviť a ja si viem zastabilizovať aspoň aký-taký názor… 🙂 Ide o úvahu, či je škodlivé hovoriť o negatívnych myšlienkach – či ich hovorením o nich neposilňujeme.
Spôsob, akým hovoríme o negatívnych emóciách, im v podstate dokáže dodať na sile. Poďme si predstavovať:
Predstavme si negatívnu emóciu ako inú osobu, ktorá je s nami v jednej miestnosti. Môžme jej dať meno, osobnosť, nejakú podobu – hocičo, čo nám pomôže ju v danom okamihu vnímať ako niečo iné než sme my sami.
Misa svoju sadu negatívnych myšlienok napríklad nazvala Bossie (označenie komandovačného človeka). Moja vlastná by sa asi volala “Miss Perfect” 😕 .
Misa pokračuje: Predstavme si Bossie, ako sedí s nami v jednej kancelárii a ticho premýšľa o tom, ako jej negatívne myšlienky obmedzujú jej život. Veľmi rýchlo sa jej úvahy zmenia na zlostné obviňovanie ľudí, ktorých poznáme. Potom sa zmenia na znechutené komentáre na našu vlastnú adresu. Je rozpajedená a na vine je každý a všetci. Kancelária odrazu pripomína ťažký čierny mrak.
Keď sa jej na to spýtame, odpovie nám, že sa len ventiluje, aby veci dostala zo seba, ale pritom vidíme, že vôbec nič nenecháva odísť. Miesto toho je každým okamihom naštvanejšia.
Nakoniec jej navrhneme, aby sa ponorila do svojho srdca a hovorila zo srdca, ak ju máme počúvať. Namosúrene sa ponorí do svojho srdca. Odrazu začne plakať a vylievať si srdce. Kedy-tedy vybuchne od hnevu a my ju s porozumením počúvame. Teraz totiž hovorí o svojej bolesti a smútku, ale nie je to jed namierený proti niekomu.
Ona hovorí a my s porozumením (alebo súcitom, ak to radšej chcete tak 🙂 ) počúvame. Ak začne obviňovať seba alebo nás, poprosíme ju, aby sa vrátila späť do svojho srdca a hovorila z neho. Keď to urobí, obviňovanie sa stratí a na povrch sa zasa dostanú frustrácia, zmätok, ľútosť, bolesť, strata, pocit nevyhovovania a podobné pocity.
Povieme Bossie, aby sa k svojim pocitom postavila s porozumením. Aby bola sama k sebe úprimná a otvorene pomenovávala svoje pocity – zo svojho srdca. Postupom času sa začne vynárať hlbšia pravda a Bossie začne rozumieť sama sebe o kúsok lepšie.
Nakonci už nezostane nič okrem porozumenia pre seba i pre ostatných ľudí v jej živote.
Takže: je škodlivé hovoriť o negatívnych myšlienkach? Nie nevyhnutne – najmä ak sme voči sebe úplne úprimní. Potláčanie negatívnych myšlienok ich len internalizuje – podľa slovníka definícií z nich “robí neodlučiteľnú súčasť našej osobnosti”. Ups 😕 . Takže si ich prisvojíme a budú v nás zahnívať a otravovať celé naše vnútorné prežívanie – myseľ, telo i ducha.
Takže prikrmovanie negatívnych myšlienok o nás alebo o ľuďoch okolo nás len stupňuje svetabôľ a nevraživosť, čo pociťujeme – to, čo sa skrýva za nejednou chronickou chorobou. Je absolútne legitímne cítiť hnev alebo ľútosť. Je však nebezpečné, keď ich prikrmujeme, akoby sme prikladali polienka do ohňa.
Ak sa cítime, ako od hnevu a zúrivosti prechádzame do stavu ubolenosti a skľúčenosti, tak vysoko pravdepodobne prikrmujeme naše negatívne pocity a tým znižujeme svoju schopnosť vyhojiť ranu, ktorá ich navodila. Miesto vyhojenia sme chytení v slučke obviňovania. Obviňovanie a hľadanie viny/vinníka nás drží zavrznutých v negativite… a teda dáva negatívnym myšlienkam čoraz väčšiu silu nad naším životom.
Kľúčovým krokom je teda rozpoznať svoje pocity, otvorene si ich priznať a vyhnúť sa obviňovaniu, skôr nájsť v sebe pre ne porozumenie.
Toľko rada od Misy. Moja vlastná skúsenosť mi ešte hovorí jedno: veľmi mi pomohlo, keď som “krivdy” dokázala vnímať nie ako vlastnosť toho, kto mi “krivdí”, ale len ako situáciu, ktorú sme my dvaja nezvládli optimálne. Tým toho druhého prestávam “démonizovať”, pretože situácia je síce spackaná, ale najbližšiu riešime zasa s čistým stolom – a možno úspešnejšie. Tým pádom necítim ani povinnosť hľadať vinníka – pretože situáciu to aj tak nezmení, rozumné je len pozrieť sa na “energetické transakcie”, ktoré v nej prebehli, a ako som mohla vopred zistiť, že nastanú.
Misa potom navrhuje riešenie – tentokrát s našimi vlastnými negatívnymi myšlienkami. Pozrime sa, či im vieme dať “osobnosť”, teda “hmotu”. Čo by táto osobnosť hovorila? Vieme ju podnietiť k tomu, aby vyjadrila svoje pocity, kým my budeme počúvať s porozumením? Čo nastane, keď si negatívne myšlienky a pocity vypočujeme, keď im umožníme prejaviť sa a keď porozumieme, prečo sú také, aké sú?
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor