Z denníka: Včera som mala dosť zlý deň – plne udrela vlastnícka láska k mačke. Keď nebola pri mne, zvíjala som sa od pochybností, škaredohlídstva a žiarlivosti – miesto toho, aby som sa tešila, aká je životaschopná! Normálne som sa hanbila za ten pocit vlastníctva a celý čas som si ho vyhovárala zdôvodňovaním, ale pocitu som sa tým velice nezbavila. 😦 Večer som sa pýtala Gabriela, čo to zasa vyvádzam a nakoľko zlyhávam. Povedal, že mačka je lekcia, ktorá ma má naučiť čistú lásku (myslela som čokoľvek iné, takže toto z môjho vedomia/podvedomia rozhodne nevyšlo).
Nadránom som sa vybrala na šamanskú cestu. Trochu mi trvalo, kým som sa dopracovala do lesíka – videnie bolo biedne, ale po chvíli svetla a tvarov som začala vnímať čosi ako kmene. Lesík bol nezvykle presvetlený, ani som nevedela, či je to on, ale pri pohľade dohora som videla nebo pomedzi lístie, tak som sa ukľudnila. Pustila som sa ďalej a potom doľava, že prejdem na čistinku, ale cestička bola ako taký had a viedla miesto doľava kamsi dozadu. Chcela som z nej najprv zísť a pobrať sa podľa zvyku, ale potom som sa prispôsobila a ona ma napriek všetkému priviedla na čistinku.
Čistinka nebola – bola len biela hmla, akoby som stála na oblakoch a v oblakoch. Ani pník som nevidela. Začala som byť poplašená, tak som začala k sebe volať niekoho, hocikoho – Gabriela, Gaiu alebo niekoho iného. Priletela straka. Sadla si na čosi dymové, čosi ako ulomený konár, ktorý čnel z hmly. Pýtala som sa jej, prečo prišla práve ona, ale odpoveď som zabudla. Pýtala som sa jej, prečo nič nevidím, a ona povedala, že tú hmlu tam predsa robím ja a keby som tam chcela vidieť niečo iné, tak to uvidím. Sústredila som sa a začala sa črtať zelená čistinka s anjelským údolím na hornom/pravom konci.
Odrazu mi prišlo veľmi dobre, pretože som rozpoznávala známe tvary. Straka odletela, ale zavolala som ju späť a poďakovala som sa jej. Pýtala som sa, čo jej urobí radosť. Chcela vedieť, čo by som jej dala, a ja som povedala “hocičo zo seba”. Potom som si uvedomila, že ale nedala by som svoj kontakt s anjelmi. Musela to počuť, chechtala sa a povedala, že chce môj strach. Odľahlo mi. 🙂 Povedala som jej, že si ho môže vziať.
Nejako sme sa dostali k tomu, že si ho dá do hniezda a či chcem hniezdo vidieť. Chcela som. Povedala, nech letím s ňou. Pýtala som sa, ako čo, ale jej to bolo jedno. Ja som sa nevedela rozhodnúť a tak som sa premenila na čosi ako biely obláčik a leteli sme. Potom mi ovšem došlo, že svet okolo mňa vyzerá reálny a ja som len obláčik a pýtala som sa straky, či to znamená, že sem nepatrím. Straka sa zasmiala, že to znamená len to, že som zo seba urobila biely obláčik tvaru vtáka. Upokojilo ma to a leteli sme k jej hniezdu.
Bolo vysoko v strome a bolo pomerne nechránené zhora, ale to mi došlo až teraz. Z jeho kraja som videla do diaľky a mala voľné nebo nad hlavou. Ponúkla ma, že si doňho môžem sadnúť. Bolo mäkké a pohodlné. Potom mi povedala, nech zo svojho strachu urobím vajíčko a znesiem ho. Nevedela som, ako; navádzala ma. Najprv som mala ísť do srdca a stiahnuť do guľky živín všetky tie pocity, čo ho živia: že svet je nepriateľský, že som menej, ako by bolo treba, že si niečo nezaslúžim, že nie som dosť dobrá, že niečo nedokážem, že nie som normálna, že si všetko vymýšľam, že sa na seba nemôžem spoľahnúť. Potom som mala ísť do soláru a pridať k nim všetky strachy, čo z nich vyplývajú, a potom nižšie do sakrálu, urobiť vajíčko a vypustiť ho zo seba. Len čo som to urobila, povedala, že mám odstúpiť a prestať na ňom sedieť. Pozerali sme sa. Bolo žiarivo-ligotavé, bielo-žlto-priestvitné a tvrdé ako diamant. Straka povedala, že si ho nechá Zľakla som sa, čo sa stane, ak ho vysedí, ale povedala, že ona ho vysedieť nemôže, že to by som mohla len ja, keby som na ňom zostala sedieť, a že potom by sa strach množil. Dostala som obraz čiernej hmly, ktorá sa z neho rozťahuje a pokrýva všetko naokolo.
Viac si nepamätám, takže som asi zaspala.
A ráno sa ozval Gabriel. 🙂 Zrejme usúdil, že ma treba ukľudňovať.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor