Eprakone – ezoterika a spiritualita

Ako som viezla dcérku do škôlky uvedomila som si, že sa nám pomaličky blíži jeseň. Milujem toto zdanlivo mrzké, obdobie. S jeseňou sa mi spája množstvo spomienok, krásnych a aj tých smutných. No všetky sú rovnako pestré ako lístie ktoré pokrýva zem. Ako dieťa som mala veľmi rada keď rodičia povyberali úrodu zo zeme. Nechali všetku vňať, na roli a mňa nechali zhrabúvať to. Malé kvapôčky vody, ktoré rosili moju bundu, tvár a ruky ma napĺňali radosťou. Alebo? Keď bolo slniečko a tá vňať sa vysušila spolu s maminkou som ju v podvečer pálila. Zababušená do teplákovej bundy, teplákov vyťahaných a voľných. Na nohách gumáky. Okolo mňa pobieha Bojar. Ešte aj teraz vidím ako to zviera radostné pobieha okolo ohníčka a radostne šteká na iskričky vyletujúce z ohníka. 🙂 Zvedavý kotkodák sliepočky na “ježka jožka” 🙂 ktorý si to trielil funiac pod najbližší strom. Pri piecke si spokojne naťahuje labky smerom k nej kocúr. Ešte teraz počujem, ako si spokojne zamňauká, keď ho pohladím studenou rukou. 🙂 Starší bratia, ktorý na mne robia pokusy s citronovou šťavou. Vytlačili mi šťavu do lyžičky a povedali. “daj si. Je to med. Je to sladunké” 🙂 Otecko ležiaci na posteli. Unavený z lesa z tvárou skrytou pod knihou z názvom Atlas vtáčikov Strednej Europy. Vždy keď prišiel z práce mi doniesol kúsok chlebíka, alebo čaju. Aj keď ako bol isto hladný a rád by zjedol všetko čosi ráno nachystal k sekere, predsa mi stále, deň čo deň doniesol aspoň niečo. Vraj? Líštička poslala. 🙂  A ja? V duchu hesla, u susedov chutí vždy lepšie, som to zjedla, akokeby som nič lepšie v živote nejedla.  Takže? Aj keď je vonku zdanlivo mrzko, nikdy nie je dostatočne mrzko na to, aby sme nemohli vidieť krásu stvorenia okolo seba. Ako tento obrázok, či skladby.    

               A ak príde dážď. Nevadí. Aj ten je krásny, zvlášť keď má takúto podobu 🙂