Začalo to celkom nenápadne. Dostala som ponuku stiahnuť si zadarmo nahrávku na synchronizáciu mozgových vĺn s názvom Deep Calm, Hlboký kľud. Keďže to je práve to, s čím mám ešte stále istý problém, okamžite som frčala na stránku a sťahovala. A keďže to nebolo treba počúvať so slúchadlami, hneď som si to aj pustila.
Robím si na počítači, robím, do uška (vlastne oboch) mi hrá nahrávka a na nej more šumí, šumí… a odrazu cítim ozón. Normálne, natvrdo cítim pach mora, vyparujúcej sa ionizovanej vody. Registrujem a nerozumiem. Myslím si: podvedomie spojilo zvuk s vôňou a tak cítim aj vôňu. Zvláštne, že nemám ostatné fyzické pocity – vlhko, chlad, soľ, sťahovanie pokožky na tvári, ale no dobre. Podvedomie, ty koťuha.
Inokedy idem na kyvadlo. Kyvadlo ide totálne zle, akoby to bola zbierka náhodilých písmen. A odrazu reagujem tak, ako už vyše roka nie – panikou. Absolútnou, nekonečnou hrôzou, že som odpojená. Že nemám s kým hovoriť. Čo je nezmysel, viem to – a napriek tomu panika.
Rovnako prestávam pozerať televíziu. Buď tie programy prespím, prekyvadlujem, alebo na ne reagujem nesmierne emotívne.
A pred dvoma dňami som si povedala, že od ezoteriky potrebujem odstup. Nedokážem ani len poriadne natiahnuť stránku. Nechce sa mi v tom rýpať. Rozčuľuje a unavuje ma to. Spomenula som si na Victoriu Holtovú a jej romány, beriem do ruky prvý a ordinujem si “ezodovolenku”.
A ako tak čítam, uvedomujem si, že každý jeden obraz v knihe sa mi premieta ako realita. Som v tých obrazoch; sú to síce len záblesky bez vlastného života, teda môžem len pozorovať, ale nie konať, ale moje podvedomie mi z nich skladá náhradnú realitu, do ktorej ma prenáša. A súčasne sa mojou “ezodovolenkou” prejavuje na mne niečo iné – dostávam sa emocionálne i mentálne do obdobia pred nejakými 10 rokmi, kedy som sa ezoterikou nezaoberala a čítala som s nadšením Victoriu Holtovú. (My dve máme tradíciu, ktorá siaha ešte do 70. rokov.) Uvoľnená, bez úmyslu a hepi. Ďalší deň som sa zobudila a mala som psychicky osem rokov. Fyzicky v svojom dome, psychicky v dome mojej babičky. Vône, vzduch, svetlo, pocit – všetko patrilo do toho času. 🙂 Uvoľnená, bez úmyslu a hepi.
Čo je to so mnou? Spomínam si na jeden jediný raz, kedy som bola takáto “rozhodená” – keď som čítala Zelazného (Amber a Lord of Light).
Došlo mi, že môj kotviaci bod sa osamostatnil a už sa nedrží obvykle zafixovaný, ale pri každom malom posune pozornosti sa začína svojvoľne posúvať s ňou.
A ako som písala tento článok, zavolal ma na kyvadlo Gabriel. Varoval ma, že mám byť opatrná, pretože som s energiou išla dole pod potrebnú hranicu. Myslel tým to, že som už asi tri mesiace necvičila. 😳
Takže si z toho robím jeden úsudok: Normálny človek má kotviaci bod fixovaný v jednej pozícii a nepotrebuje nijakú extra energiu na to, aby ho v tej pozícii udržal. (Robí to miesto neho Sen planéty.) Len čo však kotviaci bod začneme uvoľňovať cielenou psychoprácou (napr. aj šamanskými cestami), jeho fixovanie v jedinom bode je narušené. Vtedy ho tam držíme vôľou a vôľou ho aj posúvame. No a na vôľu potrebujeme energiu. Ak prestaneme cvičiť alebo iným spôsobom dodávať systému extra energiu, začne sa náš kotviaci bod osamostatňovať a chodí si, kam sa práve upiera naša pozornosť.
Poučenie pre ašpirujúceho bosoráka – keď si si už raz rozhýbal svoj kotviaci bod, neexistuje cesta späť. Teda, existuje, ale pravdepodobne končí psychotickou príhodou. 😕
Mne Gabriel naordinoval cvičenie. Nemusím hneď teraz; stačí večer. 🙂
Takže ododnes sa znova stojí.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor