Ako dobehla definitívne lekcia “veľryba” aj s jej celkom nečakaným dozvukom na moju psychiku 🙂 , nastal čas ťahať novú kartu. Najprv som nevedela, či je práve teraz tá vhodná chvíľa, ale len čo som sa opýtala, začala hrkútať hrdlička ako divá a potom zavýjal pes. Tak som to vzala, ako že “chvíľa je vhodná”. 😀 A ťahala som.
Moja nová karta je Detstvo (Childhood) s významom Nevinnosť (Innocence).
Nezávisle od toho, čo by mi mala karta hovoriť podľa knižky, sa mi spojila so šamanskou cestou z minulej noci:
Večer som kyvadlovala a v noci som sa vybrala za Gabrielom ako za starých čias. Premenila som sa na labuť a letela som. Bol to dobrý pocit, letieť, už som zabudla, aká zábava to je, ale premena šla ťažšie – nešla som z obrazu “labuť na jazere”, kde by som sa mohla pekne nožičkami odrážať od vodnej hladiny, ale som ako človek začala mávať rukami a naťahovať krk, až som sa zmenila a z kľudového stavu poskočila a vzniesla sa.
Podo mnou bola krajinka, oranžové strechy domčekov a zelené stromy a lúky, úzka železnica a po nej išiel taký moderný trakčný vláčik. Zvláštne bolo, že vnem som mala len vpravo; ľavá strana obrazu bola celkom čierna a len som “cítila” svoju ľavú polovičku, ale bolo to, akoby som bola na jedno oko slepá. To sa mi ešte nestalo. Náhoda? Alebo to má nejaký zmysel? Neviem. 😕
Letela som do oblakov. Nemala som predstavu, kam pôjdem, pretože sa mi nechcelo cez Nebeskú Bránu, ako v mojich “labutích” časoch, ale odrazu sa cez oblaky predral jeden úzky lúč ostrého žltkavého svetla a ťahal ma ako maják. Vletela som doň, krídla mi už vyčnievali, a stúpala som za ním k zdroju svetla.
Odrazu som sa ocitla nad oblakmi, podo mnou boli biele kopčeky – ich horná strana, všade okolo príjemný ružovozlatistý svit. Postavila som sa a premenila sa na človeka, ale nestála som na oblakoch – vznášala som sa. Už som mala plný obraz a videla som obe strany. Nikde nikoho, čo sa mi vôbec neľúbilo a tak som pokusne zakňučala. (Toto kňučanie je úžasná signalizácia. 😛 Pavlovovský reflex – vždy niekto pribehne.) Zľava sa objavil Gabriel a začali sme sa rozprávať.
Takže je jasné, prečo sa mi spojila karta so snom z predošlej noci. Je to ten lúč svetla, ktorý funguje ako maják a upriamuje pozornosť na niečo v diaľke, pekné a prísľubné. (A vďaka tej bordovej viem, že “božské”.)
Okrem toho mi to pripomína môj terajší pocit zo sveta – nádherný, plný zaujímavých vecí a flákam sa ním s dychtivosťou malého decka. Všetko vezmem do ruky, všetko si obzriem – a všetko nasajem do seba, aby som si to odniesla, až ho raz opustím. Sú to moje spomienky, ktoré so mnou pôjdu tak dlho, kým budem mať vedomie. A ako dlho budem mať vedomie… no, na tom sa ešte pracuje. 🙂
Detičky sa pohrali, pobehali po okolí, ale ich nesústredenosť odrazu končí, zaujal ich lúč svetla a môže ich viesť. Labuť poletí tak dlho a tak ďaleko, až sa dostane do cieľa – nech už ten cieľ bude vyzerať akokoľvek.
A práve tá posledná časť výpovede, to “nech už bude vyzerať akokoľvek”, je pre mňa v súčasnosti tak trochu výzvou. Ešte stále si robím predstavy, hoci už sa na ne emocionálne neviažem. Potrebujem si vypestovať ten pocit detskej dychtivosti, ktorá ide za všetkým novým bez očakávaní. Potrebujem naučiť telo vyvolať ten pocit na povel. A potom sa môže letieť… a čokoľvek príde, poviem telu, aby vyvolalo pocit dychtivého očakávania a budem sa z toho vytešovať.
Krása za krásu. Bez očakávaní. 🙂 Všetko je zázračný darček. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor