Postupne si čítam Lujana Matusa. Ide to pomaly, pretože tak približne každá druhá veta obsahuje nejaký podnet, ktorý ma núti zapodievať sa svojou vlastnou minulosťou a cestou. Takže popri čítaní rekapitulujem ako ďas 🙂 .
Dnes ráno som si tiež čítala – jeho spomienky na niekoho, komu hovorí Dream Maker, Robič snov. A Dream Maker tu, Dream Maker tam. A dookola. Vstala som z postele a zrazu som sa pristihla, že idem do kúpeľne a spievam si jednu starú pesničku od Cliffa Richarda: Hey Mr. Dream Maker:
| Hey mr. dream maker send me a dream This one is over it’s not what it seemed And so tonight when I turn out the light Send me a new dream tonight, |
Hej, Robič snov, pošli mi sen Tento jeden už skončil, nie je, čo sľuboval A tak dnes večer, keď vypnem svetlo Pošli mi nový sen dnes v noci |
A do toho monológ v mojom vnútri:
“Aj ja si prosím nový sen.”
“Nie, ja nechcem nový sen, ja chcem ten starý, ktorý mám teraz. Nechcem meniť.”
“Nie chcem, ale priala by som si.”
“Aké tam chcem; nechcem nič. Beriem, čo príde, a budem sa snažiť cítiť sa v tom dobre. Viem, že mi nechcete ublížiť a všetko má svoj zmysel.”
“A just vás mám rada.”
🙂 Tak takto sa správa vnútorný monológ, ktorý bol “prevychovaný” na to, aby vás držal na vašej ceste a nedovolil vám spadnúť do starých ľudských praktík. 🙂










Povedz svoj názor