Včera ma kamoš vytiahol von so svojimi 2ma krpcami. Tak sme sa vykecávali a 1 okolo nás pobehoval a ten 2. sedel v „taxíku“ a len komentoval svojou hatmatilkou, čo si o tom všetko myslí 🙂 Keď sme dorazili na ihrisko ten starší vybehol hneď na preliezky a už nás viac nepotreboval a ten mladší, keďže ešte behotanie nemá v repertoáry tak len sedel a svojou nespokojnosťou dával na javo, že už má zjedenú bobulku hrozna a chce ďalšiu. Skúšal som získať jeho pozornosť a sympatie, ale veľmi sa mi veru nedarilo. Stále sa na mňa škaredil a zaujímalo ho iba hrozno, tatko a sem-tam okolie a vtedy len ukázal prstom a skonštatoval že „TAM“ :P. Potom sa mu dosť zunovalo sedieť v kočíku tak sa postavil ukázal jasným gestom natiahnutými rukami, že hopa na ruky. Povedal som si, že sranda musí byť a aj keď gestikuloval smerom k tatkovi, tak som ho vzal na ruky ja. Chvíľu premýšľal, že čo to a potom mi dal košom a zaujal jasné rozhodnutie, že nové zážitky tohto druhu nepotrebuje a náruč tatkova, je proste náruč tatkova a tu sa robiť žiadne kompromisy dnes nebudú, lebo ináč sa bude hučať ako siréna, až kým sa neudeje to, čo si „JA“ prajem :D. No tak poputoval z rúčky do rúčky a už aj prstík vztýčený a jasný povel „TAM“ dáva najavo, že toto super sofistikované približovátko v podobe tatka sa dalo do pohybu a začalo zrazu akoby šibnutím čarovného prútiku približovať všetko, čo sa zdalo byť aspoň na moment zaujímavé :lol:. Behali sme s ním po ihrisku hore-dole a ja som si tak v duchu vravel, tak toto je teda celkom slušné sekírovanie, ale tatko zjavne zvyknutý, len poslušne vykonával príkazy malého „tyrančeka“ a ešte aj s úsmevom na tváry :D. NAMAKANÉ! Ten starší sa stále ihrajkal sám s ostatnými cudzími deťmi, ako keby boli kamoši odveký, už celé miliardy rokov.

Z razu za nami rana ako z dela. 2 asi tak 6-7 ročný chaloši sa čelne zrazili a teraz ležia tak 2m od seba ako ich odhodilo. Kukajú na seba, potom smerom, ktorým utekali. Mama toho čo zrážku zapríčinil  sa opýta „čo sa povie?“ a on už v takom polobehu smerom, kam sa pôvodne uberal, iba tak „kvôli mame“ zakričal na toho 2. chalana, že „Pardón“. Už som si iba predstavil tie prevrátené oči dupkom a už bol aj preč. Ten 2., „trochu“ subtílnejší, si tak trochu smutne pozrel na nohu, inštinktívne si ju pošúchal rukou, mierne pri tom vydal taký sičavý zvuk ako had a už aj utekal tiež svojím smerom a situáciu nechal za sebou, ako keby sa vlastne vôbec nič nestalo.

Tak sme proste strávili asi hodinu a potom volala kamošova mangelka, že ešte nech cestou domov niečo nakúpi, tak sme dali pá-pá ihrisku a to zase takým namakaným spôsobom, že som sa v duchu smial, aký dôvtip na tie detúrence treba, aby sme ich prekabátili.

Ten starší totiž nejavil veľký záujem ísť do obchodu namiesto tohto super ihriska. Tak ho tatuš pekne naložil na „koňa“, aby nám nemohol zdrhnúť a pod vidinou super zmrzliny bolo už aj vyjednávanie ukončené a krehká dohoda uzavretá. 2. krpca sme naložili do „taxíku“ a ponechali detské ihrisko svojmu osudu :).  No lenže ten menší sa so svojim osudom iba tak vyrovnať nechcel a keď videl, že ten starší je na koni, tak ani on nemal záujem iba tak sedieť v 2. rade a požadoval rovnoprávnosť…okamžite :lol:. Kámoš pozrel na mňa a malého krpáňa som už aj dvíhal do výšin, pre neho nie veľmi známych, lebo tatko je asi o cca. 10cm nižší :P. Na moje prekvapenie tento krát vôbec neprotestoval. Bolo to asi lepšie ako sedieť v kočíku a keďže tatko bol „obsadený“, tak sa uspokojil aj s týmto riešením. Potom sme dali zmrzku a ako mi tak sedel na kolenách, tak ako náhle som zjedol zmrzlinu a zostal mi v rukách už iba kornútok, hneď mi ho aj zobral a začal ho hrýzť. Napriek tomu, že taký istý mal už dlhšiu dobu v 2. ruke :D. Prstom stále ukazoval smerom k petržalskému „ramenu“ (náš odvodňovací kanál Dunaja, alebo ako sa tomu vraví) a obdivoval lekná a stromy a vodu a proste všetko bolo „TAM“. Oči veľké túžobne sledovali to všetko naokolo a chceli to spoznať a dotýkať sa a chutnať a proste všetko po čom takáto dušička cca. 1ročného drobca túži.

Dávno bolo už zabudnuté, že „ujo“ je cudzí a vôbec nie taký „pekný“ ako mama, alebo v horšom prípade tato…kde už len zostali tieto predsudky…možno v plienke 😆

Tak sme dorazili spolu s krpcami na rukách do obchodu a tato išiel s tým starším nakupovať a ja som s malým Budhom zostal vonku a keďže ma už z toho malého uzlíka začali bolieť celkom slušne ruky, tak som ho prezieravo šupol hneď do „taxíku“, lénže to nie je také jednoduché dieťa prekabátiť. To sa hneď začneme škarediť a vydávať tie fasa kvíliace zvuky. No tak som ho začal v tom kočíku voziť po parkovisku a on mi len ukazoval, že „TAM“ a pokiaľ som nasledoval „kapitánove“ príkazy bolo všetko zase ako-tak OK. Tato už mal aj nakúpené a tak sme sa s deckami vybrali po necelých 2h domov, že zbehneme na pivko a necháme krpcov zase na chvíľu mamine :P. No ale to zase bolo vyjednávania, že ten starší je u tatka stále na rukách a že aj ten mladší by rád vyhliadkovú jazdu. Ujo ho rád vzal opäť na ruky a otočil čelom do predu, aby poriadne videl všetko na okolo. Slastné bručanie a brmkanie naznačovalo, že to bolo takto dobre spravené a uja to možno mohlo napadnúť aj skôr :lol:. No zrazu malý Budha začal voláko strácať na výkone a tak som ho otočil a oprel si ho tvárou k sebe. Hlava mu odkvecla ako slivka zo stromu, ale on sa ešte nevzdával. Brmkal ešte asi 5min., ale potom mu definitívne okrem hlavy odkvecli ešte aj ruky a nohy a zostalo už iba ticho a jeho rovnomerný dych.

Kukol som na 2. krpca a ten na mňa robil opičky a spokojne žmurkal a usmieval sa čo to dalo. Naprosto dokonalý obraz, dokonalého sveta.

Tak veľmi ma tato a mama ľúbia a ja ich tiež. Každý predsa vie, že to je to jediné, čo je dôležité, však ujo? Toto sa mi tak prehnalo hlavou, ako som sa na neho pozeral a ja som si spontánne sám pre seba odpovedal, že HÉJ?.

Malého Budhu som odovzdal mamine a tá ho s najláskavejším pohľadom, na ktorý som si v tom momente spomenul so svojho vlastného detstva, odpratala do postieľky, aby mohol pokračovať vo svojej „robote“ :D.

Konečne sme sa s tatkom pobrali na pivko – kofolu a pokecali na chvíľu o absolútne nepodstatných veciach…. 😆

Ďakujem Ti malý Budha 1 a malý Budha 2 za túto lekciu malého-veľkého majstra a som vďačný, že som sa vám aspoň chvíľu mohol prizerať, ako si brázdite svoju cestu….oooooommmmmm 😉