Eprakone – ezoterika a spiritualita

Ked sme pred mesiacom hrali vo Zvolene hru Lila (kuknite si o com to je u Terrafiny na blogu),  smiali sme sa na tom,  ze pri policku ZAVIST hrac “aktivne nenavidi svojich spoluhracov”.  Tiez som sa smiala a nejak mi nepripadalo realne, ze by som niekomu nieco mala tak zavidiet az ho aktivne nenavidim :).

aaale prisiel na psa mraz :).  Bola som cez vikend na takom festivale bodypaintingu. daju sa tam porobit paradne fotky, ale je to o drzku, lebo ked je  hlavna sou s prehliadkou vsetkych modelov, ktore boli namalovane, je tam okolo podia tisice ludi a ak chce clovek daco odfotit, musi sa bit o co najlepsi flek. lebo inak budes mat na fotkach klobuk uja pred tebou, monumentalny chrbat tety vedla a niekde v skarocke medzi nimi sa sem tam mihne daky pomalovany hnat. cize cele zle. dalsia zapeklitost je, ze ak sa aj prebojujes zubami, nechtami, opatkami a strasne spatnymi pohladmi celkom k plotu, tam je este priestor pre vip fotografov, ktori si za VIP zaplatili nemalo penazi navyse. cize aj ti ti budu zavadzat. Prvy den sme sa s drzostou a heslom God loves the tryers presmykli bez listka do akreditovanej zony a uzili si ten rozdiel.

O to vacsia bola frustracia na druhy den, ked bol uz sekuritak pozornejsi a poslal nas kade lahsie. stojac pri plote na spickach mocne sa snaziac urobit z mojich 163 cm aspon 180, som zrazu pri pohlade na skupinku akreditovanych predo mnou, ktori sa so svojimi foto delami este aj postavili na vyvysenu plosinu, aby som fakt uz nemala sancu, naplno podlahla tomu z lily a z celeho srdca aktivne nenavidela svojich spoluhracov!

Posledny den sa organizatori rozhodli ze daju este zopar VIP vstupov za zlacnenu cenu. no tak to sme neodolali a po vcerajsej frustracii som vyhlasila, ze uz hodinu pred sou budem drzat miesto uplne vpredu v strede a ani sa odtial nehnem. lenze na moje sklamanie som hodinu pred sou dosla do kompletne zaplnenejVIP zony a zase mi len hrozil ujo s klobukom predo mnou, aj ked teraz by sa jednalo uz len o jeden rad ujov s klobukmi predo mnou, nie cely dav. “jemne nervozna” som stala a kukala na dakeho sibnuteho Shagyho, ktory iba co ma rozculoval ze nie a nie skoncit a ja tu uz hodinu stojim, uz ma aj krize bolia a aj tak to bude cele zase na prd som pozvolna rozvibrovavala svoju nervovu sustavu samonasieracim mechanizmom znova k smerom k tej aktivnej nenavisti. a zrazu dosiel ujo, ktory vyzeral ze si mi prisiel rovno sadnut na prichystanu lopatu, ponevac sa zrazu predral predo mna a zacal mi  vysvetlovat nieco o tom ze on tam musi byt, lebo je to jeho praca a moje je to vraj iba hoby. ja som ho sice slovne neupozornila, ze riskuje ze odbila jeho posledna hodina, len som sa spytala ze a co tym chce povedat, ale ten clovek zjavne pud sebazachovy mal.asi po piatich minutach precitovania mojej podla mna hodne hustej  intenzivne sa siriacej aktivnej nenavisti, zamorujucej okolie mal dost a povedal mi: you go here,usmial sa a odisiel fotit zboku!

tak tomu hovorim cavo. hned mi bol milsi a uz sme si len kyvali a usmievali sa na seba a ja….uuuplne vpredu v strede! no….tak klaniam sa panovi po zem a dakujem jemu aj nebesiam za krasny zazitok a namakane fotky a musim povedat ze ta aktivna nenavist je strasne spatna vec, ale v ojedinelych situaciach tusim aj ta ma svoje caro. strasne co? 😀

aha fotky