Tak tchor, ako aj jazvec sú šamanské zvieratá. Tento príbeh som našla na webe:

Jazvec a tchor sa stretli na nočných pochôdzkach za žrádlom v lese. A pretože sa dlho nevideli, išli kus cesty spolu a rozprávali sa. Kým však jazvec dával pozor na cestu, pozeral tchor stále na nočné nebo. Pri tom prehliadol kaluž vody a spadol do nej. Síce to nebola nijaká tragédia, ale jasvec sa išiel od smiechu popukať: “To je z toho, keď priveľa pozeráš po hviezdach!”

Potom sa jazvec pobral ďalej sám. Tchor si vyčistil kožúšok, znova vzhliadol k nebu a pobral sa tiež svojou cestou. Po chvíli stretol jazveca, ktorý sa zatúlal a bol rád, keď ho tchor priviedol späť domov.

“Ako si to zvládol?” spýtal sa tchora.

“Pozeral som sa nahor a orientoval som sa podľa hviezd,” odpovedal tchor.

“A kvôli tomu riskuješ, že kedy-tedy skončíš v kaluži?”

“A že sa jazvec na tom bude smiať… 🙂 “

Na tom blogu, odkiaľ som to vzala, je aj dovetok autorky blogu: Keď ideme svojou cestou, z času na čas spadneme na ňufák – aj preto, že nechceme z očí stratiť svoju víziu. Je to dobré znamenie. Nech sa ostatní smejú, ty sa riaď svojou víziou, ktorú vidíš na nebi alebo v svojom srdci. Ty poznáš svoju cestu – a čo by mohlo byť dôležitejšie? A keď sám poznáš svoju cestu, vieš potom pomôcť aj iným na ich ceste. Choď za svojou hviezdou, ukáže ti cestu – a keď aj spadneš… usmej sa…